Nudný spisovateľ Hvorecký

Prečítal som si knihu od Michala Hvoreckého. Nepáčila sa mi. Tu by príbeh mohol skončiť. Ale nekončí.

Všadebolov, Všetkovidelov a Všetkovedelov nemá nikto rád. Oni sa podľa všetkého majú radi veľmi. V jednom texte sa mladý pán spisovateľ Hvorecký sťažuje, že sa knihy často predávajú pod cenu alebo nebodaj ich niekto piráti na internete.

Tak to vidíte; ako som s ním nakoniec vybabral. Kúpil som si jeho dielko Pastiersky list za 99 centov z elegantnej zaprášenej kopy vo výpredaji. Ako pravý Slovák som si odtrhol od úst dva jogurty (alebo jeden chleba), aby som konečne i ja preskúmal, prečo je Hvorecký vlastne taký slávny spisovateľ, že ho má vo Fejsbúku toľko mojich známych.

Tak za prvé: Hvorecký nemá žiadny štýl, žiadne osobitosti, žiadne neobvyklé názory a dokonca podľa všetkého ani nie je ožran (čo je rys, ktorý pomohol veľa slávnym autorom). Jednoducho je to len mudrlant, akých máme vždy veľké zásoby. Keby sa náhodou pod svoju prácu nepodpísal, tak ho nikdy neodhalíte. Bohužiaľ, nehýri ani novými nápadmi a aj humor mu je dosť často cudzí. Z tej jednej knižky súdim, že pán veľké Há musí byť pekný suchár.

Veľkých spisovateľov robia veľkými originálne myšlienky. Múza je ale sviňa a absolventom večerných kurzov písania sa vyhýba. Takže o čom je vlastne kniha Pastiersky list? O jej autorovi. Keď nie je o čom písať a treba naplniť knihu, píše Michal najradšej o sebe a svojom dobrodružnom živote kaviarenského intelektuála. Píše knihy o tom, že píše knihy.

A donemoty rozoberá svoje spisovateľstvo. Poznáte seriál Malá veľká Británia? A toho transvestitu Emily Howardovú? Ako stále hovorí: „Som dáma. Robím samé dámske veci. Som dáma.“ Presne tak isto píše stále Hvorecký: „Som spisovateľ. Robím samé spisovateľské veci. My, spisovatelia, máme toľko problémov. Spisujeme múdrosti sveta, viete? Ja som spisovateľ. Keby ste náhodou nevedeli, píšem knihy.“

Viem, že väčšine čitateľov-fanúšikov, to asi na nervy nelezie ako mne – ostatne, čítanie knihy svedčí o inteligencii človeka, na rozdiel od krčmových analýz. Ale i tak – prekúsavať sa v knihe neustále v tom ako sa autor utvrdzuje v tom, že je spisovateľ (určite nosí v peňaženke aj spisovateľský preukaz a neustále ho svrbí ho vyťahovať) je skrátka fuška.

Písať autobiografiu v tridsiatke (a to vraj Michal napísal aj ďaľšie knihy o sebe), na to treba sebavedomie a presvedčenie, že je o čom. Aj keď nie je.  Inak, keď autor Pastierskeho listu nepíše o sebe, píše o slávnejších ľuďoch, že sa s nimi pozná a tak. Neviem, prečo každý slovenský aktivista má vždy plnú kapsu historiek a príhod so slávnymi svetovými osobnosťami. Nepomôžem si, radšej mám spisovateľov, ktorí sú už mŕtvi. Tí sa toľko nechvália.

Druhý pilier Michalov tvorby je, že ako správny bloger sa pozastavuje nad správami z internetového spravodajstva. Zas len samá voda. Musím mu ale uznať, že ako bloger pôsobí oveľa dôveryhodnejšie než ako spisovateľ (aj keď väčšinou dôjdem len do polovičky článku :). Michal sa dosť často snaží naštvať konzervatívnu časť Slovenska svojimi liberálnymi postojmi, to je asi jediné, čo mu ide. Vtip je ale zase v tom, že nikdy nenapíše nič nové alebo iné. Klasický bratislavský názor z paneláka, ktorý konkuruje pohľadu z dedinskej zemljanky. Liberálny je dovtedy, kým nepríde reč na príjmy spisovateľov a ich trampoty s vydavateľmi.

Trochu hlúpo, hm, pôsobí to občasné Hvoreckého vyťahovanie sa, že vie a pozná niečo lepšie ako iní. Vlastne, chvastá sa dosť často. Je presne ten typ, čo všetko videl „before it was cool“. Keď tvrdí, že fandil cyberpunku predtým ako 10 rokov predtým ako došiel do módy, tak mi niečo ušlo. Ale možno naozaj videl Blade Runnera, keď mal mínus štyri roky a mama mu čítala Neuromancera popri vymieňaní plienok. Ktohovie. Na fakte, že pozná všelijaké možné subkultúry a spotení metalisti za ním chodia s poznámkovými blokmi, aby ich ohuroval svojimi vedomosťami o severských gitaristoch, Michalovi dosť záleží. Hvorecký, ten vie za ktorý koniec sa drží lopata. A nosí správny spisovateľský šál.

Prečo sa vlastne Slováci rozčuľujú nad tým, že nejaký spisovateľ (robí samé spisovateľské veci) chodí rečniť na Gay pride pochody, aj keď je heterosexuál? Prečo Michal samotný toľko narieka nad našimi zaostalými pomermi, keď v Rakúsku je to tak super? Prečo toľko ľudí kupuje jeho knihy, až sa Michal nemusí živiť poctivou manuálnou prácou? To sú tie záhady vesmíru. Asi si idem prečítať tú novú knihu od Sama Marca. Vraj je to tiež pekná nuda.