Na pive
Šťastná India

Šťastná IndiaZápadní cestovatelia sa vracajú z Indie ohúrení. Výška majetku rozhodne nie je priamoúmerná k prostému ľudskému šťastiu.

„Človeče, akí sú tam všetci vysmiati,“ vykladajú potom cestovatelia doma (lebo po dvoch týždňoch v akejkoľvek krajine sa človek zákonite stáva odborníkom na miestne pomery). Chudáci v handrách by si tam v kuse len spievali a tancovali, smejú sa od rána do večera, nič im nechýba.

Pod plechovou strechou sa Indovia radujú, keď u nás majiteľ veľkej vily po večeroch nasrdene prepína programy na televízore. Šofér veľkého Mercedesu u nás ziape na každej križovatke. Tam je fyzicky dokázané, že na malú motorku sa vojde priemerná spokojná 8-členná rodina.

Ale indickí úradníci na miestnom Ministerstve financií oblečení v tradičných uterákoch už špekulujú ako trochu primraziť úsmev na tvárach domácej poplácie. Rozumej – ako z nich vytiahnuť viac peňazí do štátneho rozpočtu. Indická centrálna pokladnica síce operuje s číslami ako iné vyspelé štáty, ale predsa len – jedno euro je 70 rupií. A to musia živiť početnú armádu, aby smiešne vyhadzovali nohami na hranici s Pakistanom, plus nezabúdajme, že India je tiež členom veselého klubu štátov s obranným jadrovým arzenálom.

Trochu čísel

Dane platí iba 2.7 % Indov. Daň sa pritom u jednotlivcov pohybuje v sumáre iba vo výške 2,5 – 12 % z príjmu (v Európe je to tak, že najviac aktívni paraziti, pardon, ekonomicky činní ľudia odvedú štátu 30-50% príjmu). 97,3 % Indov teda nejaké dane absolútne netrápia. Nevedia, čo je to. Vždy keď si v Indii niečo kúpite na ulici od malého obchodníka, môžete pokojne spať – z vašich peňazí nepôjde na ony atómovky ani rupia. Dane neplatia ani farmári a poľnohospodári – majú na to dokonca zo zákona výnimku. Čo je v praxi celý obrovský indický vidiek. Podľa prostého Inda je slovo daň (ak ho pozná) niečo o politike a bohatých ľuďoch.

Pritom v Indii vyberá dane štát, provincia aj samospráva – a daní majú toľko, že by sa nemusela hanbiť ani európska byrokracia. Politici sa však boja vzbury – keby tak naraz oznámili tým chudákom na políčkach, že od nich chcú peniaze. Aby to nedopadlo ako keď Japonci chceli od indických zamestnancov, aby pracovali tvrdo ako ich japonskí kolegovia. Puf, a fabriku už zahalil dym. Fabriky sú tu síce trochu riskantné, ale špekulanti z vyspelých štátov už dávno objavili Indiu ako raj pre svoje support centrá a iné zákaznícke služby. Stovky Indov tu makajú za smiešny dolár, západní podnikatelia si spokojne šúchajú rukami. Síce tie služby sú potom aj tak mizerné, ale to je už druhá vec.

Pritom India, to nie je len chudoba, ako ukazujú články v National Geographic. To sú aj zábavné centrá, bohaté štvrte vo veľkých mestách, zábavky superboháčov, povýšenectvo strednej triedy. India nehrá vo svetovej politike ani zďaleka takú rolu ako susedia Čínania – na to treba zarábať peniaze, že.

Najnešťastnejšie sa vraj ľudia cítia v najviac bohatých krajinách.  Minister indických financií Shri Palaniappan Chidambaram už pracuje na tom, aby sa aj jeho krajina trochu priblížia k svetovému priemeru. Pán minister vyzerá ako tmavší Woody Allen, má diplomy z Harvardu, Bostonu a pár ďaľších elitných univerzít a v životopise si uvádza jedného syna (dcéry sa v Indii neuvádzajú :)). A je to právnik – tí vedeli vždy poriešiť veci.

 

O autorovi Zobraziť všetky články

admin

3 komentárePridaj komentár