Družstvo

Interhelpo je jeden z najzvláštnejších socialistických podnikov v našej histórii. Cieľom bolo vybudovať život v zasľúbenej zemi bez pánov. V zemi obťažkanej jablkami, marhuľami, s krásnymi jazerami a borovicovými lesmi. Čiže v šesť a pol tisíc kilometrov vzdialenom Kirgizsku.

O tom, že krajinu pokrývajú zväčša stepi, polopúšte a hory, propagátori podujatia zdvorilo pomlčali. Výprava bez spiatočného lístka mala aj politický rozmer – všetci zúčastnení boli komunisti (tak to žiadala sovietska vláda) a chceli pomôcť Sovietskemu zväzu pozdvihnúť hospodárstvo a bojovať proti všetkým tým veciam, čo komunisti obyčajne bojujú (zoznam je veľmi dlhý).

Vyberané krásy neobývaných krajov ukazovali v Československu na diapozitívoch a na cestu sa nechala nahovoriť tisícka ľudí v troch vlnách. Prví vyrazili v roku 1923. Po ceste sa učili esperanto, lebo (okrem iného) verili aj tomu, že onedlho budú všetci ľudia na svete hovoriť jedným jazykom. Každý do podujatia vložil poplatok 3000 korún, takže nikto nepochyboval o úspechu. Pre ilustráciu – za tie peniaze by ste si vo vtedajšom Československu kúpili dva domy. Väčšinou to boli celoživotné úspory z Ameriky alebo predané dedičstvo.

Tristo dobrodruhov nastúpilo na vlak v Žiline a vystúpili až v podivnej exotickej krajine, kde automobil stále volali Satanov voz. Polovicu výprav tvorili deti, robotníci mali so sebou stroje, zásoby či dokonca nákladné auto Ford. Už sa nemohli dočkať až uvidia živé ťavy (mali sa obzerať skôr po kravách – žiadne tu neboli, teda ani kravské mlieko pre chorľavejúce deti. Zato všade bol kyslý kumys, nápoj, ktorý nám nepadol už za Avarov).

Pôvodne mali ísť Interhelpisti pod horu Pamír ku krásnemu jazeru Issyk-Kuľ. Potom im však predseda družstva Mareček, bývalý zajatec v Rusku, oznámil, že železnica končí 800 kilometrov skôr a že pôjdu do Pišpeku (dnešný Biškek má zhruba 20-krát viac obyvateľov ako vtedy). Nikto neprotestoval – nikto tie mená nepoznal. Všetci si chovali svoju naivnú predstavu o krásach novej zeme a vľúdnom podnebí. Keď 30 detí zomrie na maláriu, zistia svoj trpký omyl (napodiv, v prvej vlne nešli s nimi žiadni lekári).

Uprostred moslimov

Vlak s 24 vozňami vysadil Čechoslovákov na holej stepi uprostred ničoho. Pišpek ležal kúsok peši, vznikol tam kde v tejto oblasti normálne vznikajú sídla – na križovatke nomádskych trás. Na takom súcestí sa stáročia handrkovalo v bazároch, až z toho vznikli pekné orientálne osídlenia. Mimochodom, pod slovom orient si nepredstavujte len teplé podnebie. Interhelpisti domov hneď písali, aby si ďalšie výpravy zobrali teplé prikrývky.

Vraj prvá rodina to vzdala krátko po vystúpení z vlaku, keď uvidela kde majú bývať – v rozpadnutých lágroch po japonských zajatcoch. Ostatní sa pustili do budovania socializmu. Postavili elektráreň, garbiareň, školu, nemocnicu a ďalšie objekty, ktoré tvorili pätinu priemyslu celej krajiny. V Pišpeku bol dovtedy jediný priemysel rozpadávajúci sa pivovar.

Mimochodom, tento starý Kyrgyzstan nebol ešte Sovietsky zväz, len akési dobyté územie v politickom vzduchoprázdne. Krajinu čakali ešte tri či štyri zmeny názvu z pôvodného Turkestanu a sovietskou zväzovou repulikou sa stala až v roku 1936. Neskôr sa Interhelpisti zamýšľali, prečo nešli na šíre úrodné zeme Ukrajiny, kde by boli oveľa užitočnejší. Nuž, sovietska vláda ich nechcela doma v kuchyni.

Sny sa začali časom rozpadať. Družstvo opustil predseda Mareček, ktorý sem nalákal veľa rodín svojimi prednáškami a sľubmi (odišiel k Pamíru, ktorý bol pre neho doslova Hora osudu). Z Ukrajiny kde práve zúrila kolektivizácia a hladomor prichádzali hrôzostrašné vlaky s vyhnancami – z vagónov vypadávali nafúknuté mŕtvoly a vycivení pološialení sedliaci sa na hnojiskách púšťali do prasačieho žrádla.

Potom sa začalo kolektivizovať aj v Kirgizsku. Obyvateľstvo nevládalo platiť dane sovietskej vláde. Mnohí domáci zmizli v horách zo zbraňami v rukách, kde však ich rozdrobené klanové povstania mali takú istú šancu na úspech ako pred 100 rokmi proti cárovi – nijakú. Ubúdalo trhov, pribúdalo hompáľajúcich sa obesencov.

Vzmáhajúce sa družstvo Interhelpo poničil obrovský požiar. Vláda družstvo rozdelila na šesť jednotiek a podriadila sebe. Neudialo sa to bez tradičných surovostí – pamätník obetiam stalinského teroru nesie aj československé mená. Niektorí Čechoslováci sa vrátili domov, iní sa rozpŕchli po svete… Niektorí sa stali Sovietmi a bojovali v Druhej svetovej vojne. Jedno je isté – raj na zemi Interhelpisti nenašli.

Čo ich k tomu viedlo?

Neviete sa vžiť do motívov tých dobrých robotných ale naivných ľudí? Nuž, socializmus vtedy ešte nebol nadávka ako dnes. A aj dnes človek verí kde čomu… Socializmus v 20-tych rokoch bol sen o skutočnej rovnosti medzi ľuďmi a plnom žalúdku. Veď všetci Interhelpisti boli bývalí poddaní rakúskeho cisára a dobre si pamätali hladové doliny z domu. Biedu, maďarizáciu, tragické konce celých rodín po smrti živiteľa. Lístky do Ameriky a mozole z uhoľných baní v Novom svete.

Svetové socialistické hnutie sa začalo drobiť, deliť na strany, frakcie a bojovať proti sebe podľa národností, hoci teória hlásala svetový pacifizmus. Idealistickí komunisti hľadali niečo nové… kus zeme, kde si budú môcť robiť podľa seba. Pod komunistickou vládou. Ako mali vedieť, že to bude partička surových vrahov? V novinách o tom nepísali. Dnes sa im môžeme vysmievať, čo všetko nevedeli, ale v našej dobe máme tiež predavačov hrncov – a nezvyčajne sa im darí. Interhelpisti hľadali to čo videli na komunistických propagandistických plagátoch – nevedeli, že budú z raja jedného dňa utekať.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin