Na pive
Jaro Leto

Do jednej krčmičky, ktorá dnes už neexistuje, prišiel nedávno Yaro Leto. Ako povedal, na svoj prvý koncert.

Chlapci zvukári tri hodiny rozplietali káble, múdro hýbali páčkami na pulte hore dole, až nakoniec všetko nazvučili ako keby mal prísť Eric Clapton. Ale Yaro chytil gitaru a sadol si pod pódium len tak. Takže prvý koncert vlastne ani nebol na stejdži. Ale keďže má bielovlasý Yaro silný a hlboký hlas, počuť ho je aj bez mikrofónu.

Yaro mi pripomína trochu Seasick Stevea. Ten prišiel s debutovým albumom vo svojich 66 rokoch a je to taký pohodový týpek, čo sa nemusí už nikam ponáhľať ani v živote ani v muzike. Rieka Nitra síce nie je Mississipi, ale inak aj u  nás dozrelo zopár bluesmanov, čo si brnkajú intímne pesničky do otlčenej gitary. Yaro má tuším vo výbave aj čo to z väzenského blues (alebo sa mi to marilo?) a podľa všetkého dosť improvizuje. Keď už sa vraví, že ani život ani blues sa nemajú trénovať. Inak, ževraj má Yaro čo-to najazdené aj po Amerike v kamióne.

Na ďaľšom koncerte si k sebe pribral Yaro aj parťáka, čo tlčie do malého bonga a so sprievodom sa tak jeho hudba začala posúvať novými nečakanými smermi. Hádam sa uvidíme na ďaľšom koncerte.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin