K tomuto blogu si pustite pesničku The Buggles – Video Killed The Radio Star.
Počúvam všelijaké sarkastické poznámky o roku 2020, že bol taký a onaký. Pestovateľ hlivy ustricovej na uplynulý rok nemôže povedať krivého slova.
Ročník 2020 bol pre hlivu to isté, čo 2001-ka pre francúzske vína. Už sme sa s hlivou niekoľkokrát lúčili a ona stále rodí ako pani Klapzubová.
V noci mrzne, 27. decembra, vonku pohodená hliva je zamrznutá, odlamujeme ju ako kusy ľadu – a stále idú ďalšie trsy. Vidím to tak, že najbližšia dávka bude na Silvestra. K tomu trojCDčko s 50 najväčšími hitmi Karla Gotta a máme tu nový typ párty.
Ale to som mierne odbočil… čo som to vlastne. Aha – foodbloging. Tak ten v 2020 naozaj nestál za reč. Problém ani nie je v tom, že sú zavreté prevádzky, ale že to človeka tak nejak nebaví. Na foodblogerstve je pekné to, že sa mu môže venovať každý, prakticky okamžite, ako si to zmyslí. Netreba ani kanál, technológiu ani publikum – a človek sa aspoň dobre naje. Alebo naje.
Keď skončila prvá vlna, tak hneď bol dáky Truck Street Fest v Trnave na námestí. Plné to tam bolo až až. Obrázky pekné – hore sú nejaké hotdogy, ktorých názov som zabudol a dole nejaké mexické oné, ktoré som tiež zabudol. Spojovací znak – brutálne som sa tým zamazal a nepomohlo ani polkila dezinfekcie, ktorú mali všade :). Áno, vtedy nejak ma to prestalo baviť.
A potom tá pauza a bum, máme tu december. Tieto dve lokše s kačacou pečeňou a supersladké supermastné Churros sú posledné veci, ktoré som v tomto roku ochutnal. Vo všelijakých prístreškoch, medzi zákazmi, na stojáka – veci, končia, keď vás to prestane baviť. Ako Rakúsko-Uhorsko.
