Na pive
Tacos de costilla v Los Mexikas

Zozimuje sa, je čas na hutnejšie a výživnejšie jedlo. Ideálne od národa, ktorý je najtučnejší na svete (Mexičania predbehli Američanov). Pri tomto porovnaní dvoch mexických reštaurácií v Bratislavy som odišiel sklamaný. Všímate si ako rýchlo odpisujem tie podniky v centre hlavého mesta? :)

Tacos de costilla v Los Mexikas na Františkánskom námestí v BA. Ten najcentarovejší centar z bratislavských centarov. Nepovedal by som, že tu o 12.00 na obed budem sedieť v reštaurácii úplne sám. Na Tripadvisore si všímam hodnotenia ako “hidden gem” alebo “authentic and cozy”. Dovolím si hlboko nesúhlasiť s týmto hodnotením.

Je mexická reštaurácia mexická pretože v televízori hrá mexická hudba, steny sú vymaľované za žlto a zo stropu visia indiánske motívy? Samozrejme, že nie. Keď som vošiel, v reštike bolo nadymené, niečo sa tu spálilo – a nebolo klimatizácie a okien, aby sa to dostalo von. Sedieť  v tom nie je nič príjemné.

A čo je jedlo? Dlhý a pekný lístok. Skoro všetko je ale s torillami (to je ešte v poriadku). Objednal som si Tacos de costilla con niečo. Nepamätám si presne ten názov. Na internete sa to nedá dohladať (nemajú web), účtenku som nedostal, “pretože systému to trvá 5 minút”. Ani kartou som nemohol zaplatiť, lebo aj to bolo zamrznuté a po čakaní som za toto tacos dal 10 euro v hotovosti.

Horšie mexické jedlo som asi nemal. Hm. Ešte som nemal tacos, kde by boli cítiť iba tie kukuričné placičky. Boli zemité a veľmi prepečné – a nič iné v celom tacos som neucítil. Syr – nič. Tá priložená omáčka (do ktorého sa namáča nachos) mdlá a bez šance prehlušiť niečo. A to mäso… Studené. Vysušené. Bohvie z ktorého roku. Celé to bolo suché a zvláštne, aj keď pálivý pocit na konci ostal. Priateľský personál nízku kvalitu jedla nezachráni.

Baked beans in Hacienda Mexicana

Opečené fazule v Hacienda Mexicana (El diablo bar). Tiež v úplnom centre je tento dobre zariadený bar a reštika. Vnútri nikto nesedel, takže som tom mal celé pre seba. Len sa tam občas pritmolili opití zahraniční turisti v tielkach a šortkách (na konci októbra).

Jedlo oveľa lepšie. Pečené fazule na čili omáčke. Slaninka a syr – super. K dokonalosti chýbalo iba, keby boli tie zemiaky nejak opečené do chrumkava. To by som sa potom cítil ako Pravá ruka diabla Joe Trinity chvátajúci fazule rovno z panvice. A iba za 6,50 čo v tejto mokrej štvrti plnej cudzincov naozaj nie je veľa.

Čo mi pokazilo náladu? Pivo. Konkrétne Krombacher Weizen. Už som ho tu dakde recenzoval, takže na 100% viem, že môže byť oveľa lepší. Pšeničné pivá sú vždy trošku dokysela… tento bol do baterkova. Čisto citrónová paralyzujúca kyslosť pri pití piva. Keďže pivo má veľmi špecifickú farbu, všimol som si, že barman nalial jeden pohár toho istého bokom, ovoňal ho, lizol si a s odporom pivo vylial do umývadla. Načo sa aj s čašníkom na mňa naraz pozreli.

Keď som odchádzal a dostal štandardnú otázku, či mi chutilo, použil som štandardnú odpoveď “v pohode”. Takže nič moc, usúdil smutne čašník. Ehm, bol som nejaký plný, chcel som utešiť čašníka. Mali ste si dať niečo iné, povedal mi na to on.

Príbehy z kapitolu.

Krombacher Weizen

 

 

O autorovi Zobraziť všetky články

admin