Tento duel je čistá dialektika. Rovnaká kategória, dve pšeničné pivá – ktoré sú si však podobné ako olej a voda.
Na obrázku hore máme nemecký pšeničák Mahrs Bräu Weisse. Ako vidíte, je žltý a pení menej ako zvyčajne pšeničné pivá penia. A na rovinu napíšem – je taký menej voňavý, menej plný, menej výrazný… Práve Nemci vraj dávajú do piva najviac drahšieho pšeničného sladu na svete. Neviem. Toto pivo nie je vyslovene zlé, v 30-stupňovom letnom dni padne výborne. Ale je slabšie. A to nevravím preto, lebo súper je Záhorák zo Senice. Skrátka – nie je to akosi ono. Toho Mahrs Bräua (alebo ako sa to píše) sprevádza pompézna reklama ako je Horné Bavorsko šumivé, zlaté, láskavé, banánové, koketné… a neviem čo ešte. V praxi to nie je úplne ono.
Obe pivá sú dvanástky, aj keď je možné, že Seničan je aj trinástka – údajte na internete sa ťažko hľadajú alebo sa rozchádzajú. A musím sa priznať, že pred prvým pivom som zožral zmrzlinu a pred druhým niečo korenisté, takže možno aj chuťové bunky som nemal nastavené na najobjektívnejšiu recenziu všetkých čias. Mahrs Bräua mi načapovali v nitrianskom BeerTime a Lingišpíra v bratislavskom Pod komínom, čo sú zhodou okolností podniky, kde sa veľmi pekne starajú o pivá a dá sa tu dobre napiť.
Ale prejdime k senickému Lingišpírovi, dnešnému víťazovi duelu. Na pohľad je zrejmé, že má jantárovo-medovú farbu, je to menej zvyčajné u pšeničných pív, ale nie zas až tak neobvyklé. Zaujímavé je, že aj chuťovo mi nepripadal až ako čistá pšenica, tou kvetovou voňou a chuťou sa už trošku blížil k inému pivnému žánrovi. Avšak bol dostatočne plný, čistý a udržal tú typickú pšeničnú kyslosť v hranici, takže hviezdičky tentokrát ostávajú doma.
