Tento snímok sa mohol pokojne volať aj Chlap, ktorému to prešlo.
Točiť filmy o Mečiarovi je väčšinou zbytočné. Každý ma na neho jasný názor. Časť Slovenska je presvedčená, že je to svätý muž, ktorý svojimi telesnými tekutinami oplodňuje žírne slovenské polia a druhá polka zase, že ide o zakladateľa dvoch druhov mafií u nás – tej v oblekoch, ktorá kradne milióny a miliardy, a tej v kožených bundách, ktorá sa strieľa na ulici.
Ale jedna vec sa predsa len udiala – utiahnutý Mečiar do svojho súkromia pustil mladú režisérku Nvotovú, takže predsa len bol nejaký materiál okolo ktorého sa dal postaviť celkom svižne sa odsýpajúci dokument. Do svojho domčeku, ktorý si Mečiar kúpil, ehm, radšej to ani nenapíšem z čoho, lebo by mi jednu jebol až by som sa z toho nespamätal, pustil asi prvý krát niekoho s kamerou.
Zaujímavé, že tie jeho myšlienky dôchodcu nie sú už také zásadné. Mečiar ukazuje kuchyňu. Ukazuje papagája Pipa, ktorý mu zachránil kožu. Smeje sa, že bude mať jednu vetu v dejepise, či už to bude veta pozitívna alebo negatívna. Usmieva sa, žeby mu stačil aj menší domček. Vyslovene si užíva, keď tvrdí, že s privatizáciou nikdy nič nemal. Opeká si špekačku. A na konci úplne žiari a chichúňa sa, že mladšieho Kovača dal uniesť umrieť nebohý starší Kováč.
Druhá linka – mimoriadne nudná – je život hercov Nvotovcov a ich detí. Vlastne aj Terka mohla dať film nahovoriť niekomu inému, aj keď by sa to asi predražilo. Ona sama rozpráva takým tým preťahovaným nafrneným tónom, ako keby v Auparku vyťahovala vlasy zo zmrzliny. Pokojne mohla rodinné spomienky z filmu vyraziť a skrátiť to trebárs aj na 40 minút ako mala Cooltúra.
Skrátka – nič nové už vo filme odznieť nemôže. Argument, že mladým to pomôže rozšíriť si obzory neobstojí – mladí dneska volia medzi kotlebami a komančami, asi ako ich prastarí rodičia v 30-tych rokoch. Svoje si tu povedia Leško, Gál… ľudia, ktorí sa k Mečiarovi vyjadrili už tisíckrát. Jediný zaujímavý respondent mi prišiel jeden zo starých házedesáckých hovorcov, ktorý priznal, že lup menom Slovensko si otcovia zakladatelia rozdeľovali ako keď Jánošík nadeloval ženičkám – od buka do buka.
Je to pekný dokument, ale možno by som miesto neho odporučil komiks Češi 1992 – Jak Mečiar s Klausem rozdělili stát. Je to síce “len” komiks a zaoberá sa jediným rôčikom zo života proroka, ale prišlo mi, že je to oveľa viac informácií a lepšie je vystihnutá tá osobnosť Mečiara. On má totiž chorobu.
V politike si psychiatrickými diagnózami nadávajú odjakživa, ale Mečiar tú poruchu osobnosti naozaj má. Keď v komikse v tom roku 1992 jedna postavička (psychiater v Pithartovej vláde) poznamenala, že Mečiar má histrióna, hneď som to vygooglil a vedel som, že toto je on, Len On, Mečiar. To prazvláštne náboženstvo charizmy a preludov, pri ktorom babky vypúšťali pižmo do športových hál, bolo totiž postavené okolo tej histriónskej stránky jeho osobnosti. Manipulovanie. Legendárne klamanie. Ublíženosť. Potreba neustálej pozornosti. Nestabilita. Afekt. Intrigy. Vrtkavosť. Presviedčanie seba samého, že lži sú pravda. Klebety. Nápadnosť. Pod tým všetkým ozajstná láska k vlasti – ale keď s ním nesúhlasíte, stávate sa nepriateľom. Proste otec národa ako vyšitý.
Záver odkazuje na Fica ako dedičstvo po Mečiarovi. Podľa mňa ale Fico žiadnu poruchu osobnosti nemá. A možno je to tá najväčšia chyba, lebo inak sme sa mohli aspoň veľa nasmiať.
