- Čo som si zabudol doma? Tri dni som rozmýšľal – a prišiel som na to až pri balení stanov, keď jeden chlapík vytiahol z batohu kladivo a začal si vyklepkávať poohýbané kolíčky.
- Hneď na začiatku som dostal Set proti Katarzii – špunty do uší a pásku cez oči. Našťastie, Katarzia nedošla (alebo sa umne skrývala).
- Afgánsky ženský (skôr dievčenský) orchester Zohra vyzeral nejak smutne. Žiadna „bombová“ show. Iba pár plachých úsmevov do množstva divákov sediacich na zemi. Bodaj by nie, keď časti z nich šlo (bez preháňania) o život. Pravdepodobne boli duchom úplne inde – ako hokejisti, čo emigrovali na západ. Posledný zápas si nikto z nich nepamätá, lebo na ňom boli ako námesační. Ale inak dievčatá tuším hrali aj orientálnu verziu Dvořáka :).
- Najlepší koncert? Možno reggae babka Kalpyso Rose, ktorá spievala ešte s Bobom Marleym. Jeden moment to vyzeralo, že sa pokúša o brušný tanec. Inak, tá ostatná kopa hiphopu na Pohode nestojí za nič. Radšej by som počúval covery od Mariky v podaní Duo Yamaha. Programu som tento rok videl slušné množstvo (ale v tých malých stanoch sa stále nedá dotlačiť rozumne).
- Bol som aj na Penelope Isles, ktorí zmeškali lietadlo, vyzerali ako učiteľky zo škôlky, ale odohrali to v nedeľu o troch ráno, nie ako to Lykke, čo si nechali zaplatiť a potom zavolali, že lietadlo nejde. Niet nad desaťminútové zvukové experimenty, keď už človek rozmýšľa nad porcelánovým záchodom doma :p.
- Liam Wonderwall bol suchý. Aj tak som ho počul iba z nápojového centra :p.
- Zažil som aj evakuáciu. V bezdymovej zóne sa pri malom dáždiku všetko rozpohybovalo, začali nosiť lavičky a vyháňať ľudí. Panika narastala, hostesky kričali, že nemajú nohavice, prskali vysielačky, skrátka, vedeli sme, že tam všetci umrieme. Našťastie sa potom búrka obrátila. Napršalo asi toľko, že záhradkári pri Trenčíne nemali ani vlhko pod paprikou.
- Nahota na Pohode – hm. V skleníku na betóne bola akási baba v igelite (viď obrázok). Aj keď – mohol to byť aj muž, ťažko povedať :). Ťažká umelecká inštalácia, ale autor zabudol pridať ceduľu s popiskom. Bol som aj na Red Cabarete. A videl som… hromady chlapov stojacich na špičkách a ich vyskakujúce frajerky. Všetci mali asi dva metre. Nakoniec som v nejakom zdvihnutom mobile zahliadol iný mobil a na tom inom mobile niečo rozmazané, čo mohol byť mäsitý polnišovský kus zadku… alebo aj kvetinová dekorácia. Ťažko povedať.
- Garáž bola dobrá. Furt tam niečo kutili, potom sa na chvíľu otvorili dvere a zas zatvorili.
Domáce hranolky. Stánok Smile napísal, že na Pohode predali 2 tony domácich hranoliek. Boli opečené na trochu inakšom oleji a tá cesnaková majonéza by sa gangstrom z Pulp Fiction asi nepáčila :). Za 3 eurá v pohode.
Crêperie À La Bonn‘ Galett palacinka Kompletka. Asi najobskúrnejší názov… po slanej palacinke som siahol, lebo ako vidíte na obrázku – vo vedľajších langošov bol dlhočizný rad (lebo napísali o nich v novinách, akože tam dlho stoja a tak). Bretónska palacinka sa volala Kompletka, čo som sa veru hanbil vypýtať od mládenca. Mala byť slaninová, s vajíčkom a syrom… a nebola dobre urobená dľa môjho názoru. Pokvapkaná celá niečím citrusovým sladkým, čo prebilo akúkoľkovek inú chuť. No, chvátal som ju na zemi v daždi, pod stanom, kde mi do taniera odklepávali popol fajčiaci dobrovoľníci zbierajúci odpad – zrejme som nebol dosť naladený na pozitívnu recenziu.
Zemiaky s bryndzou, klobásou a slaninou. Z akejsi koliby, ktorej názov som zabudol. Prišiel som na to, prečo sú halušky so slaninou a bryndzou oveľa lepšie ako prosté zemiaky :). Miska je síce z cesta, ale tak tvrdá, že sa nedala jesť. Nápad dobrý, len mu niečo chýbalo.
Teriyaki kura. Na záver som sa ulakomil na toto a bol to najhorší zážitok na pohode. Teriyaki kura sa zrejme nehodí na street food. Teriyaki samotného bolo málo a omáčka bola tak riedka, že stiekla na dno. Z karfiolu a brokolice sa mi skoro urobilo zle :). Stálo to 6,90, ale chlapíkovi ani nenapadlo vydávať desaťcentovky.
Stručne o pive: desiatka stále hnusná ako predtým. Dvanástka sa mierne zlepšila. Pribudla podivná trinástka (Kaprál), štrnástka bola asi najlepšia z celej ponuky a šesťnástke sa stále nedarí bojovať so silným alkoholovým odérom, ktoré by mali silnejšie pivá vedieť skrývať vo svojom tele. A áno, na obrázku máme samooblužný automat žerúci kredit z karty rýchlosťou japonského Maglevu :). Výčapníci sa ale o svoje povolanie báť nemusia – ide skôr o zaujímavosť. Aj tak tu musela asi 60 hodín v kuse sedieť jedna dievčina za pokladňou, iná nonstop láskyplne utierala pípy (ehm) a dobrou radou kedy-tedy prispel aj SBSkár. IPL 13ka bola asi najpivovitejšia z celého festivalu.
A na záver poďakovanie chlapom od hovnocucu, ktorí to tam celé držia pokope a makajú aj v daždi. Pravda, mnohí dobrodruhovia hľadali všelijaké cestičky a zákutia medzi stanmi, to je však už iný príbeh :P. Vďaka dobrej hygiene vám pokojne môžu spadnúť poháre do misy v toitoike a školáčky v nápojovom centre si nič nevšimnú, hoci poháre od blata držia od seba ako niečo odporné. Zaujímalo by ma čo si mysleli – že od čoho je tá modrá farba na pohároch a mojich rukách? :)
