Ale hej. V apríli si nepripomíname len popravu monsiňóra Tisa, ale aj 70 rokov od napísania Správy utečencov z Osvienčimu Vrba-Wetzler. Ale nie je zabudnuté výročie na Slovensku, je nechcené.
Nemajte výčitky svedomia ak ste o tom nepočuli – historici v múzeu rodného Vrbovho mesta tiež o tom nevedeli a to tam asi nemajú extra veľa roboty.
Toto je veru prazvláštna téma na blogovanie. Pripomínať si nejakú bezvýznamnú Správu, ktorá ovplyvnila politiku svetových mocností na konci Druhej Svetovej vojny, ktorú v ruke držali Churchill s Roosveltom… a ty si, čo, blogerko, nejaký Židák v Sorošovom žolde?
Slovenský vzťah k židovstvu je skvelý. Síce sme ich nechali spáliť v peciach koncentračných táborov a zvyšky sme vyhnali, no stáročia pestovaná zlosť nevymizla. Pre časť jednoduchých Slovákov sú židia stále nepriatelia číslo jedna, čo nám nasilu lejú pálenku do gágorov a potom si ešte zapisujú dlhy.
Ako verný čitateľ Extra Plus obdivujem autora, ktorý prišiel na myšlienku, že politikou na Ukrajine hýbu Židia a fašisti – chápete to? Obdivovateľ Tisa píše o židofašistoch – to je predsa najúžasnejší vynález odkedy Wozniak prišiel s diaľkovým ovládačom. Ostatne, každý čo tvrdí niečo iné zástanca prvého Slovakštátu, je Žid a hotovo. Obľúbená slovenská krčmová skratka. Dobromyseľné starenky sa pri týchto rečiach menia na ostré matičiarske ježibaby a chlapci kartári prestávajú hrať vyzliekací poker a fľašu.
Kúpil som si peknú knihu od Rudolfa Vrbu (v skutočnosti sa volal inak, ale medzi hromadami mŕtvol v Brezinke pri Osvienčime si zmenil meno) – Utiekol som z Osvienčimu. Je od českého vydavateľa. My máme vydavateľa, ktorý chrlí Mojsejovcov, Majských, Hvoreckých, ale knihu od Vrbu asi nevychrlí. Ktohovie – možno sa slovenskí páni kníh nazdávajú, že by sa tento typ literatúry predával ako Maďarčina pre samoukov? Alebo sa boja futbalových fanúšikov (Hádam by nemal strach zrovna ten, čo dlhé roky rýpe do slovenskej mafie)?
Faktom je, že kniha Utiekol som zo Osvienčima je po česky, od českého vydavateľa a českými chybami v slovenských zemepisných názvoch. Slováci takéto knihy netlačia. Čo tlačíme, o tom radšej ako gentleman pomlčím. Kniha je napínavá, dokonca špičkovo napísaná, a nie vždy uveriteľná (za čo môže fakt, že uveriť, že niekto niekde povraždil milióny ľudí len tak kvôli pocitu nadradenosti je neuveriteľné – a potom, je napísaná ako beletria. S odstupom po rokoch, s profesionálnym spoluautorom a pokynmi anglického vydavateľa sú možno niektoré historky predsa len nepresné alebo prifabulované. Čo podstatu ale nemení).
Je tam plno dobrých historiek, ako Vrbu zmlátili maďarskí pohraničníci, ako sa dostal do dobytčáku bez vody lebo bolo podozrivé, že mal dvoje ponožky. A potom… prúd opisujúci kopy mŕtvol, alebo ešte žijúcich zombie musulmanov. Toto nie je ako Jeden deň Ivana Denisoviča. Čo budem písať – prečítajte si to. Stojí to za to. Teda okrem fašistov a kverulantov, vám to neurobí dobre na nervy :).
Najlepšie na tom celé je, keď si to vytiahnete na čítanie niekde na verejnosti, vo vlaku alebo na lavičke. Tí ľudia naokolo si idú krky vykrútiť a najradšej by vás zožrali. Lebo oni vedia, že vaši predkovia neorali 1000 rokov slovenskú otčinu, ale s dlhými nosmi kupčili s úrokmi. Je to škoda, že sme na Slovensku stále pozadu a nevieme o tom, aké osobnosti od nás pochádzajú (Vrba sa presadil aj vo svete vedy a medicíny, skromnejší Wetzler dožil na Slovensku).
