Môžete si kúpiť hračku alebo RC model poľskej ponorky Orzel z Druhej svetovej vojny, ale nemôžete si o nej prečítať nič v slovenčine. Napravme to v našom blogu!
Vidíte hlavný obrázok? To je úplne novučičký poľský film Orzel: Ostatni patrol. Tento film je však až o poslednej (siedmej) hliadke v britských službách. Skorší príbeh Orzelu je rovnako zaujímavý – a dôležitejší. V jednom dokumente o ňom povedali, že Orzel začal vojnu, ale nie je to pravda. Orzel iba zneužili Sovieti na svoje nenažrané ciele.
Keď v roku 1939 Hitler napadol Poľsko, poľská zastaralá armáda sa začala rýchlo roztápať. Päť poľských ponoriek malo chrániť baltské pobrežie pred výsadkami, ale strhmlavé bombardéry ich rýchlo vyhnali z gdanského prístavu na otvorené more. Nemci neútočili loďstvom, ale letectvom. Odstrihnuté ponorky museli urobiť vlastné rozhodnutie – dve sa dostali do Švédska, jedna skončila v Británii a jedna musela kapitulovať. Orzel sa dva týždne po začiatku invázie vynoril v Estónsku.
ORP Orzeł začali stavať v holandskej lodenici v roku 1936 (plne začlenená do námornictva bola len pár mesiacov pred vojnou). Poľská vláda mala vtedy tri menej kvalitné a nevyhovujúce ponorky (Divomačka, Rys a Vlk) a chcela niečo modernejšie, objednala štyri nové plavidlá – podarilo sa dokončiť iba elektro-dieslových Orla a Supa.
Poliaci odmietli elitné anglické a francúzske lodenice, kým našli tú správnu kvalitu v De Schelde. Pritom na ponorku štát nemal prostriedky – zaplatili ju vo výrobkoch, surovinách a vyzbierali sa na ňu aj poľskí dôstojníci z výplat. Podieľali sa na nej aj poľskí inžinieri, šlo o národnú pýchu. Orzelu sa do vody nechcelo… vazelína zamrzla a ponorka neskĺzla po rampe do vody. Stiahnuť ju musel remorkér. Zlé znamenie.
Do Talinnu, hlavného mesta Estónska vplával Orzel poškodený, pretože sa predtým porafal s nemeckými mínolovkami (Nemci nalákali Poliakov na falošné volanie o pomoc – posledný krát, čo Orzel naletel na nepriateľský trik). Orzelu nefungovala hydraulika, vytekal mu olej a prišiel o kapitána Henryka Kłoczkowskeho, ktorého sa zmocnila neznáma choroba a museli ho odniesť do estónskej nemocnice. Kormidla sa chytil Jan Grudzinski. O týchto dvoch by bol určite tiež skvelý film – starý kapitán bol opatrný vyčkávací typ, kým Grudzinski bol poľský podvodný Rambo pripravený rozdať si to s celou Kriegsmarine. Netreba dodávať, že medzi oboma mužmi vládlo napätie.
Estónci ponorku prijali dobre a začali im pomáhať s opravami. Lenže – bojové plavidlo mohlo byť podľa medzinárodných haagskych dohovorov v neutrálnom prístave iba 24 hodín. A v Talinne kotvili aj Nemci. Estónci museli Orzel zadržať, posádku internovať a plavidlo odzbrojiť (odmontovali skoro všetku výzbroj okrem piatich alebo šiestich torpéd, ktoré sa Grudzinskemu podarilo skryť). Ešte horšie bolo, že odniesli aj všetky mapy a navigačné pomôcky. Mali len mapu pobrežných majákov vďaka ktorým Orzel po 40 dňoch vojny našiel škótske pobrežie.
Útek do neznáma
Áno, Poliaci nevydržali dlho v prístave s Nemcami vrieskajúcimi na Estóncov (vtedy boli Nemci a Sovieti ešte bratské národy, ktoré spolu úzko spolupracovali, ako uvidíme neskôr). Iná verzia hovorí, že 5 torpéd posádka neskryla, len prístavní montéri boli unavení a zvyšok si nechali na druhý deň. Na pondelok – v nedeľu je predsa hriech makať?
V noci orlíci premohli stráže a odrazili preč z prístavu. Vraj im pomohol tajný sympatizant, ktorý im doručil pohľadnicu angličtine s textom „Veľa šťastia a Boh vám žehnaj.“ Jeden námorník predstieral, že chytá ryby, ale v skutočnosti meral hĺbku vody. Druhý nenápadne narezal „parkovacie laná“ (neviem ako sa to správne prekladá), s tým, že posledné vlákna budú musieť pretrhnúť. Niekto sekerou presekol elektrické vedenie osvetľujúce ponorku a Orzel vyrazil do tmy.
Prístavná stráž spustila paľbu a keďže ponoriť sa do periskopovej hĺby trvalo Orzelu až 50 minút (maximálny ponor 100 metrov), schytal guľometné dávky do veže. Posádka odpovedala puškami, až kým sa Orzel nepotopil. Poškodený, odzbrojený, bez navigácie a zásob pre šesťdesiat ľudí vyrazil do posledného boja so skopčákmi.
Plán bol: naraziť na civilnú loď a „požičať“ si jej navigačné dokumenty. Lenže Balt teraz okupovala Kriegsmarine. Orzel sa dlho potĺkal blízko švédskeho pobrežia, až padlo rozhodnutie odplávať do Británie (v rádiu počuli, že bratom s Vlkom sa to podarilo). Stihli ešte na gumennom člne vysadiť dvoch zajatých estónskych strážcov – dali im výbavu a peniaze, aby si mohli dovoliť prvú triedu vo vlaku, pretože tí čo sa vynoria z podsvetia, nemajú na suchej zemi cestovať inak.
Poľskí dôstojníci dali dokopy hlavy a nakreslili si mapu spomínaných majákov podľa svojich spomienok. Rádio mali poskladané z vyhodených súčiastok. Niekto vedel lámane po anglicky. Museli preplávať medzi Kodaňou a Malmö, kde je voda plná plavidiel ako ľudí na tržnici. Všade nemecké hliadky… a najhoršie na tom bolo, že ponorka sa nedokázala identifikovať. Potopiť ju pokojne mohli aj britské stráže. Nakoniec však po 44 dňoch po opustení Gdaňska a 27 dní po opustení Talinnu, uzreli škótske pobrežie. Už vedeli, že Poľsko neexistuje. Briti sa Orzelu vrelo potešili – len pár hodín pred jeho objavením prišli o jednu zo svojich periel ponorkového loďstva.
Koniec slobody pobaltských krajín
Najslávnejší zásah Orzelu bolo potopenie nemeckej lode Rio de Janeiro v apríli 1940. Táto loď od Prvej svetovej vojne vozila civilistov do Južnej Ameriky (odtiaľ ten názov). V druhej vojne ju ale zabavila Kriegsmarine a zaradila do svojich radov. Keď na ňu narazil Orzel, niesla práve výsadok do Nórska, kde nikto nič netušil, respektíve nechceli tušiť. Zo 400 Nemcov na palube zahynulo okolo 200. Utopilo sa aj 70 koní (tých bolo zvlášť škoda). Zachránení boli všetci v uniformách a po zuby ozbrojení. Navyše niektorí pešiaci vypovedali, že Nemci chystajú inváziu do Nórska – zbytočne. Nóri správy ignorovali, lebo im nechceli veriť (a tak mohli vzniknúť fajné nórske filmy o tejto udalosti). Orzel odhalil inváziu do Nórska, ale ich vláda bola príliš neschopná a zbabelá, aby niečo podnikla.
O Orzeli sa hovorí, že zohral smutnú rolu pri začlenení pobalských krajín do Sovietskeho zväzu. Nie je to pravda – incident v Talinne a následné udalosti boli len jednou z mnohých zámienok na zabratie cudzích štátov. Stalin sa jednoducho tak rozhodol – rovnako sa rozhodovali jeho predchodcovia cárovia, aj jeho dnešní nasledovníci.
Poľská ponorka po úteku z Talinnu údajne ponorila sovietske plavidlo Metallist pri Narve. Nedáva to absolútne žiadny zmysel – odzbrojená ponorka ohrozuje obrovské impérium? Pretože presne takto to dobovi chmelárovia v tlači podali. Sovieti vyhlásili, že Estónsko (ktoré s ponorkou nemalo nič spoločné) chce prepadnúť Sovietsky zväz a hotovo. O niekoľko dní sa v Timesoch objavila fotografia, že Metallist kotví nepoškodený v Anglicku, ale to už nikoho netrápilo.
Celá záležitosť bola pripravená schématicky, je jedno či išlo o Pobaltie 1940, Československo 1968, Gruzínsko 2008 atď. atď. V skutočnosti chceli Sovieti celý balík aj s Fínskom, ale Fíni bojovali a za cenu straty Karélie si vybojovali slobodu. V troch pobaltských krajinách už dávno predtým pôsobila prvá vlna, ktorá ide vždy pred vojskami – miestni chmelárovia. Väčšinou všelijaké neúspešné figúrky, idealistickí naivní komunisti, podivíni, ktorým ich komickosť uberá následné krvipreliatie rozpútané ich pánom.
Sovietsky zväz sa pokúsil obsadiť Estónsko už v roku 1924, ale k ozbrojeným komunistom z Ruska sa nepridal nikto miestny. Napriek tomu – v troch miništátikoch neverili, že by bol Sovietsky zväz až taký nenažraný, svorne vopchali hlavu do piesku, až kým sa neocitli na zjazdoch, kde viseli červené vlajky s päťcípymi hviezdami a všetky veci asi tak päťnásobne zdraželi.
Posledné roky „na slobode“ vyvíjal Sovietsky zväz na pobaltské krajiny úžasný tlak, samozrejme, Nemecko svoju najlepšiemu priateľovi vo všetkom ochotne pomáhalo. Stalin dotlačil tri štáty do podpísania zmluvy o vojenskej spolupráci a následne ich po všelijakými (doslova opileckými) vymyslenými historkami obvinil, že zmluvu porušujú a že ich teda obsadí. Jedným z incidentov bol útek Orzela z Talinnu. Alebo to bola zmluva o ochrane? Aj vtedy platilo to čo dnes – ak podpíšete zmluvu o spolupráci s Ruskom, pravdepodobne vás veľmi skoro napadnú. Ak požiadate o ich ochranu, automaticky vás začnú pokladať za svoje územie.
Niekedy si okrem lží a vrážd pomáhal Sovietsky zväz aj šampanským a kaviárom. Litvu napríklad vlákali do pasce tak, že jej sľúbili vrátiť staré mesto Vilnius, ktoré zabrali Poliaci. Samozrejme, v určený čas, keď mali Sovietske vojská odovzdať Vilnius litovskej armáde, nikto nikam neodišiel, miesto toho začali červenoarmejci obrovské rabovanie v meste. Estónsko dotlačili k tomu, že bude súhlasiť s tromi základňami na troch ostrovoch, ktoré budú Estónsko „chrániť“. Sovietska armáda sa automaticky nasáčkovala do všetkých miest na pevnine „lebo v kasárňach na ostrovoch je zima“. Ako do toho zapadá Orzel? Nijak. Odporúčam prečítať si dlhú reportáž od Mika Waltariho – Vojna o pravdu.
