Prečo sú dnes všetci takí napuchnutí a nevyprdení? Lebo sme prestali duelovať. Krásne časy, keď ste niekoho miesto papuľovania na internete rovno švacli rukavicou a svoj problém ste si vyriešili manuálne a s definitívnou platnosťou.
Prestavte si, žeby Sulík vyzval na súboj Matoviča, alebo Remišová kapitána Danka, tak ako sa to robilo voľakedy. Trebárs pred prvou svetovou vojnou, keď sa vo Francúzsku nezhodol predseda Radikálnej strany Georges Clemenceau (vojnový premiér známy pod prezývkou Tiger, ktorý uťahoval šróby Nemcom) a predseda Nacionalistov Paul Déroulède (miláčik Paríža, ktorému jedinému prišli na pohreb davy ako Victorovi Hugovi). Dohodli sa, že preskočia nudné pasáže a vysvetlia si veci pištoľami. Zrovna tento súboj dopadol nudne – padlo šesť výstrelov a ani jeden pán sa netrafil. Obaja boli skvelí šermiari, ktorí cvičili paloše aj vo vysokom veku, ale strelné zbrane im nešli.
Andrew Jackson vs Charles Dickinson. Dvaja kohúti z amerického juhu sa stretli v roku 1806. Ten prvý sa neskôr stal prezidentom – jediným prezidentom USA, ktorý veril na plochú zem a zabil v dueli chlapa. Pohádali sa o taľafatku – o prepadnutú kauciu v konských dostihoch za zraneného koňa (obaja boli bohatí chovatelia koní a o peniaze až tak nešlo). Dickinsona sa prípad ani netýkal, ale jeho svokra. Chlapi na seba brechali ako psy v krčme. Posilali za sebou všelijakých pomocníkov, sácali sa, uverejňovali hanlivé stĺpčeky na svoje osoby v novinách. Vlieklo sa to rok. Dickinson to pokašľal – urazil Jacksonovu manželku. Síce sa jej ospravedlnil, že bol sťatý ako prasa, ale pachuť ostala. Duely boli v Tennessee nelegálne, tak sa stretli na hraniciach v Kentucky. Dickinson sa po ceste vystatoval svojimi streleckými schopnosťami, pálil na všetko naokolo. Jacksonov sekundant prišiel s geniálnym nápadom – nechajú Dickinsona vystreliť prvého, pretože jeho prvá zbrklá strela nebude kvalitná. Plán mal dieru, ktorú Jackson objavil vo svojom hrudníku. Guľka mu polámala rebrá, ale nezabila ho. Jeho strela do Dickinsona bola kvalitnejšia a ten vykrvácal s epickými poslednými slovami na perách. Jackson nosil guľku pri srdci do konca života – lekári sa báli ju mu vyoperovať. Dickinsonova guľka vraj skĺzla po mosadznom gombíku budúceho prezidenta. Tomu vyčítali, že si vzal voľný kabát a že mal až dva výstrely – na prvý Jacksonov pokus sa jeho pištoľ zasekla a vypálil až druhý raz. Dickinson sa musel neozbrojený prizerať – podľa pravidiel, ktoré boli rovnako mizerne vymyslené a uplatňované ako tie pri konských dostihoch.
Lady Almeria Braddocková vs pani Elphinstonová. Spodničkový duel pobavil Londýnčanov v roku 1792. Istá pani Elpinstonová prišla na šálku čaju k lady Braddockovej. Dámy sa rozkošne cukrovali. Pani E. poznamenala, že v minulosti bývala lady B. krásna, ale dnes jej ruže z tváre už potmavli. Tá sa zhrozila, keď sa dozvedela, že pani E. si myslí, že má 60 rokov, pričom lady tvrdila, že má 30. Pani E. vyhlásila, že to čítala v nejakej knihe od istého Collinsa. Keď lady trvala, že je tridsiatnička a Collins je podvodník, pani E. nerozumne trvala na svojom postoji. Z nejakej príčiny sa rozhodili vyriešiť si to ako gentlemani. Lady B. červená v tvári zrúkla, že volí pištole aj meče. Prvá rana z pištole pani E. v Hyde Parku vystrašila všetky kačice. Výstrel lady B. bol presnejší – zostrelila klobúk svojej sokyne. Dámy sa chytili šablí a Lady zrejme naozaj nemala šesťdesiat rokov, keďže premohla pani E., zranila ju na ramene a potom gentlamansky súhlasila, že jej pani E. pošle ospravedlňujúci list.
Puškin vs barón de Heeckeren d’Anthès. Veľký ruský básnik Puškin mal krásnu ženu Natáliu, ktorá sa však stala jeho prekliatím Bola nesmierne koketná a rozpaľovala mladých mužov v celom Petrohrade. Poručík d’Anthès bol francúzsky rojalista, ktorý slúžil v cárovnej stráži (Francúzi mohli podľa zákona slúžiť v inej krajine bez straty občianstva) a patril k zástupu obdivovateľov potvory Natálie. Puškinovi sa dostal do rúk akýsi text, kde sa mu vysmievali, že je Veľmajster rádu paroháčov. Domnieval sa, že ho napísal de Heeckeren d’Anthès – navzdory faktu, že francúzština v liste bola mizerná, Puškin sa zrejme v žabožrútskej gramatike tiež nevyznal. De Heeckeren d’Anthès, aby urovnal klebety, si zobral za ženu Natáliinu sestru Jekaterinu. Čím ešte viac prikúril pod kotol, lebo teraz flirtoval so svojou švagrinou. V studený januárový večer 1837 patrila prvá rana Francúzovi. S istotou ju poslal do Puškinovho žalúdku. Podlomený Puškin dokázal soka iba škrabnúť na ruke. Zomrel o dva dni. Francúza síce zavreli za nelegány duel, ale cár ho omilostil. Trestom bolo – ehm, vyhnanie z Ruska do západnej Európy. De Heeckeren d’Anthès sa dožil vysokého veku a 20 rokov bol doživotným poslancom v parlamente.
Isabella de Carazzi vs Diambra de Pettinella. V madridskom Prade visí rozkošný obraz od Riberu – antická mlátička dvoch mladých žien. Ďalšia dievčenská bitka, pri ktorej by Howard Wolovitz držal Leonarda. V 16. storočí bolo normálne, že sa muží bili o priazeň žien. Tentokrát sa pobili dve dámy o pozornosť istého bakalára Fabia de Zeresolu, nech to bol ktokoľvek (vraj to bol pekný hajzlík). Isabella a Diambra boli dobré kamarátky. Chytrák Fabio sa dvoril obom dámam naraz, bez toho, aby o tom tušili. Stačil neopatrný pohľad na Isabellu a Diambre bolo všetko jasné. Pohľad na Isabellu sa jej zdal horúcejší ako tie, čo vrhal Fabio na ňu, pričom si bola istá, že chlap bude jej. Celý Neapol (vtedy ho okupovali Španieli) sa zbehol na rytierske kolbisko na nevídané divadlo. Isabella si vybrala modrú farbu s diamantom na chochole, Diambra bola zelená so zlatým hadom na helme. Rozbehli sa oproti sebe na koňoch ako rytieri a divo sa zrazili. Z kopijí boli triesky, podali im palcáty. Diambra práskla takú ranu do Isabellinho štítu, že sa spadla z koňa a Diambra si bola v tej chvíli istá, že Fabio si ju vezme za ženu. Isabella však schmatla meč, zhodila sokyňu a strhla jej helmu. V tej chvíli urobila niečo nečakané – uznala svoju prehru a povedala, nech si Diambra nechá Fabia. Asi dostala rozum.
Bismarck vs von Vincke. Bismarck bol z junkerskej rodiny, ale zbrane ho nebavili. Hoci ho celý život videli v uniforme, jeho koníčkom bola moc a ovládanie. Keď študoval právo v Gottingene, musel pre svoje hrubé spôsoby bývať v chatrči mimo mestských hradieb. Bol síce hovädo, ale ctižiadostivé hovädo. Potreboval sa dostať do duelantského klubu študentov – kde sa pestoval akademický šerm zvaný Mensur medzi jednotlivými študentskými bratstvami. Táto technika spočívala v presne vyrátanej vzdialenosti protivníkov. Priateľské zápasy boli občas dosť brutálne, no Bismarckovi šlo len o reputáciu. Mal skoro 2 metre, postavu ako býk a neprehral ani jeden z 25 duelov – iba raz ho zranili, ale budúci kancelár tvrdil, že šlo o faul. Keď po dueli prišiel do kutice, hodil meč pod posteľ a zašomral, že je rád, že má tie hlúposti za sebou. V živote absolvoval len jeden ozajstný duel. Raz rokoval so zástupcami Rakúska-Uhorska, pričom si zapálil cigaru, aby ukázal Rakúšanom, že nestojí pod nimi. Istému príčinlivému Prusovi von Vinckemu sa takéto chrapúnske správanie na najvyššej úrovni protivilo, ale Bismarck len urobil poznámku na jeho vzdelanie. Von Vincke vyzval Bismarcka na „súboj štyroch guliek“ (ehm, no áno). Bismarck navrhol svoje obľúbené šable, ale von Vincke bol guľkový typ. Ako to dopadlo? Nijak. Diplomati presvedčili kohútov, aby vypálili strely neškodne do vzduchu, aby neutrepla pruská pozícia pri vyjednávaniach s Rakúšanmi. Bismarck súhlasil, ale dokonca života frfľal, že mal von Vinckeho odbachnúť, pretože on bol ten urazený a nedostalo sa mu satisfakcie.
Dumasov prvý duel. Alexandre Dumas starší si veľmi zakladal na svojej dobrodružnej povesti. Bol syn generála a kreolky a neskôr mal napríklad súkromnú loď, s ktorou sa plavil oslobodzovať Taliansko (plnú kuchárov a jedla). Jeho prvý duel absolvoval v 23 rokoch, keď ako nafúkaný dandy vymetal parížske pivnice. Pri biliarde si akýsi vojak uťahoval z jeho plášťa a čižiem, čo podobne ako mušketier d’Artagnan nemohol Dumas nechať tak. Dumas cvičil streľbu, ale oznámili mu, že súboj bude na meče. Súper sa však nedostavil – vyspával opicu. Tak sa bili až obdeň v zasneženom kameňolome. Súper požiadal Dumasa, aby mu pomohol vyzliecť hrubé oblečenie a keď sa vyzliekal Dumas, spadli mu nohavice. Všetci sa schuti zabavili, ale Dumas pre istotu nikoho už nevyzval do súboja. Zapol si traky a zreval „En-Garde!“ Hneď na začiatku uštedril Dumas vojakovi ľahké zranenie na ruke a ten bol tak prekvapený, že zakopol o koreň a skončil na zemi. Súboj bol nijaký, protivníci boli maslá a rozišli sa bez vážnych zranení. Fiktívne súboje šli Dumasovi lepšie.
Pauline von Metternich vs grófka Anastasia von Kielmannsegg. Ak si myslíte, že príbeh Diambry a Isabelly by mali sfilmovať, ta počkajte na príbeh Paulínky, vnučky slávneho Metternicha :). Nájdite si jej portrét – bola to okúzľujúca dáma. Na akejsi hudobnej výstave prišlo k vážnej roztržke – Pauline a Anastasia sa nezhodli na kvetinových aranžmánoch. Niečo také mohlo skončiť iba súbojom na meče. A teraz príde tá najlepšia časť – bojovali vraj hore bez, aby sa im nezapálili rany od oblečenia. Pauline tieto reči neskôr označila za výmysel talianskych novinárov, ale v tomto prípade im musíme veriť, že to bolo tak. Prítomní muži sa vraj museli otočiť a dámy chytili do rúk šable. Pri súboji sa vraj navzájom dorantali ľahkými ranami. Keď im potom chceli muži pomôcť, nejaká zlostná barónka roztiahla dáždnik a odohnala panstvo preč od zranených dám. Mala podozrenie, že úmysly panstva neboli čisto altruistické.
Édouard Manet vs Edmond Duranty. Francúzi mali v histórii veľké zástupy chronických duelantov-umelcov. Napríklad Marcela Prousta alebo Cyrana de Bergerac. Najslávnejším sa stal duel maliara Maneta a spisovateľa Durantyho, obaja boli veľkí kamaráti. Manet sa preslávil maľovaním pajzlov a pobehlíc (kunsthistorik by asi s mojou definíciou nesúhlasil) a Duranty s obhajobou realizmu a vášňou pre bábkové divadlo. Práve umelecké nezhody sa stali jablkom sváru. Manet totiž chcel skoncovať s realizmom a posúval sa k impresionizmu. Ťažko niesol Durantyho kritiku v novinách. Vtrhol do obľúbenej Durantyho kaviarne, vyfackal ho a vyzval na súboj na meče. Manet mal vraj za sekundanta Emila Zolu (to bol chlapík, ktorý sa podobne ako Clemenceau vyššie motal okolo Dreyfusovej aféry). Stretli sa potajomky v lese. Celý súboj vraj pozostával z jednej jedinej zúrivej rany, súperi si treskli tak silno mečmi po sebe, že obom praskli a Duranty sa ľahko zranil (francúzska oceľ, no). To Manetovi stačilo ako satisfakcia a za chvíľu boli s Edmondom zase starí parťáci z mokrej štvrte.
Miyamoto Musashi and Sasaki Kojirō. Najväčší japonský šermiar všetkých čias bol akiste Miyamoto Musashi. Prvého chlapa zložil v 13 rokoch. Nebol len vojak, bol aj umelec – Japonci si na tieto veci potrpia. Bol rónin, takže sa mohol potulovať po krajine bez toho, aby sa musel spovedať nejakému pánovi. Vyvinul vlastnú techniku šermu – kensai, svätý meč. Za života absolvoval 60 duelov s vyhlásenými protivníkmi, ktoré v zásade končili smrťou jedného účastníka. V roku 1612 konečne skrížil paloš so svojou nemesis – Sasaki Kojirōm, mečiarom číslo dva v celom šogunáte (Sasaki sa domnieval, že je číslo jedna, ale Miyamoto ho čoskoro vyviedol z omylu). Stretli sa na ostrove. Miyamoto meškal niekoľko hodín, pretože si z vesla strúhal meč. Drevený mečom chcel (podľa vlastných slov) potupiť starého soka, podľa iných šlo o trik – drevený meč bol oveľa dlhší ako Sasakiho katana, s ktorou márne vystrelil svoj legendárny Lastovičí sek. Miyamoto musel z ostrova zdúchnuť po anglicky, lebo nasledovníci Saskiho sa nazdali, že nebojoval čestne. Víťaz usúdil, že sa v živote už dosť nadueloval, stal sa učiteľom, potlačil jednu revolúciu, maľoval obrazy a na smrteľnej posteli spísal svoje techniky v knihe.
Aulus Cornelius Cossus vs Lars Tolumnius. V 5. storočí pred naším letopočtom bol Rím mestečko, ktorého slávnu armádu tvorilo tisíc pastierov z okolia, ktorí sa stretli na Marsovom poli a cvičili. No a Cossus bol generálom tohto dobrodružne naladeného hlúčika (jeden z troch v histórii ovenčených trofejou Spolia optima, čo bol vlastne len kúsok handričky odtrhnutý z protivníkovej mrciny). Pre Rimanov ale homérske bitky veliteľov neboli bežné. Druhú stužku mal napríklad Crasus z Cézarovho triumvirátu, zato že vyzval na súboj akéhosi macedénského vodcu. Tolumnius bol vtedy v počiatkoch Ríma kráľ etruského mesta Veii, ktoré bolo, mimochodom, len pár hodín chôdze od Ríma, takže duel ste mohli vybaviť do obeda. Tolumnius nahovoril rímsku kolóniu Fidenae na vzburu (no, kolóniu – asi to bola len väčšia dedina). Keď prišli rímski vyslanci žiadať vysvetlenie, podľa legendy si hodil kocky a tie mu povedali, že ich má zavraždiť. Vo vojne sa rímske vojsko rozrástlo. Konzul Sergius vyhral bitku, ale akosi pri tom prišiel o celé vojsko (čo prezrádza rozprávačskú techniku rímskych historikov). Bolo treba vymenovať zvláštneho diktátora, ktorý mal za vojenského tribúna Cossusa . Jazdecká bitka sa vyvíjala rôzne – obe strany sa naháňali na koňoch a nebolo jasné, kto víťazí (hoci rímski historici napíšu, že Rimania hneď na začiatku prudko rozrazili etruské šíky). A tak Cossus zamieril k Larsovi, ostatne, celá vojna bola aj tak iba z jeho hlavy. Zrazil ho z koňa, prepichol kopijou, vyzliekol ho donaha, poslal Toumniovu zbroj do Jupiterovho chrámu, nechal postaviť sochy zavraždeným vyslancom na novom námestí a stal sa rímskou obdobou pápeža.
Keď sa snažím vygoogliť najslávnejší duel všetkých čias, stále prichádzam na stret Hamilton – Burr… a práve preto ich sem nedám :P.
