Magický dátum, 17. november 1989. Práve v tento deň sa narodila Ariel, Malá morská víla. A zhodou okolností do Československa prišla aj jej oveľa menej známa sestrička Sloboda.
Aj vy ste oslávili ste „25 rokov“ po Nežnej revolúcii? Trieskaním hlavou o stôl, poprípade strieskaním sám seba v krčme, keď už bol ten voľný deň? V duchu najlepšej slovenskej tradície – mrnčanie, fňukanie, sebaľútosť? Mám pre vás zlú správu – človek je len biedny červ, ktorý v čase a v priestore zasmrdí naozaj na veľmi kratučkú chvíľku. Veľa slobody si neužije ani vrchný iluminát v NWO, verte mi.
Preto dobre padne, že raz za pár rokov vyjde naozaj dobrá rozprávka od Disneyho. Tie vôbec najlepšie sú opajcnuté od nejakého svetového klasika. Tentokrát voľba padla na Hansa Christiana Andersena. Teraz mi do reči skočí frustrovaný volič (FV) a poznamená, že Disney bol otrokár a Andersen pedofil, ale nenechajme sa ním rušiť. Teraz oslavujeme my.
Takže máme 17. november 1989 a americkí tvorcovia svojej víle dávajú meno Ariel. My sme svoju vílu nazvali Nežná revolúcia, malé bejby, z ktorej sa potom vyliahla Sloboda. Čakali sme, že nás bude živiť a ono to bolo opačne – ona potrebovala živiť a my sme sa na to vykašľali. Obe víly prišli len tak, v letnom, v podprsenkách… Ariel dokonca nemala ani nohy. (Stále lepšie ako československá psychoverzia s Miroslavou Šafránkovou, keď malá víla chodila v sivej psychoplachte).
Ariel pristála ako pierko na pláži. Určite poznáte ten príbeh. Ako si princ prišiel na svoje. A Ariel sa stala najšťastnejšou princeznou na svete, hoci už predtým bola najkrajšia zo všetkých kráľových dcér. Ale slovenská Sloboda… To je príbeh z Fiškála a iba po 22.00 hodine. Istým pánom nedalo, že tam stojí len tak, naľahko, do vetra, strhli z nej podprsenku a potom ju… Určite tých pánov poznáte. Dodnes im to chodíte hádzať počas volieb.
Jožo Ráž a Maťo Ďurinda na titulke Nového Času vyhlásili, že Nežná revolúcia bola ukradnutá. No, kto by to mal lepšie vedieť než oni, chlapci od zdroja, že. Prvý robil predvolebnú kampaň pre HZDS, druhý pre SNS. Na slovo vzatí odborníci. V každom prípade, slovenská predstava unesenej Slobody je taká, že slobodní sme vtedy, keď nás niekto živí. Najlepšie štát. Keď nás štát neživí, tak veľké bububu na Fejsbúku. Podaktorí blogeri si na blogoch ťažkajú, že dnes človek nemôže ani blogovať, o čom chce.
Ale aj Ariel niečo stratila – predsa ten hlas. Asi jediná vec, ktorá ostala aj nám, neschopným chudákom. Ale už sa ten hlas hanbíme použiť. Nebola to, ostatne, sranda, keď Jurajovi Dóžovi dali na hlavu rozpálenú korunu. Odvtedy máme rešpekt a cepy používame iba na mlátenie zrna. A tak hlas používame len na hlučné bedákanie.
A malá Sloboda zatiaľ dakde v kúte, s novou macochou, oddeľuje šošovicu od popola a čaká, keď už nie na princa, tak aspoň na chlapa so zdravým rozumom a nohami pevne na zemi. Alebo aspoň na neudržiavaného starého mládenca, kaviarenského intelektuála. Alebo aspoň na tie holuby, čo urobia robotu za ňu.
A malá dvojička Sloboda
