Prečítal som si text od pána docenta E. Ch. na Facebooku, akési vyobrazenie štátnickeho rozmeru Gustáva Husáka na výročie jeho úmrtia. Dovolím si nesúhlasiť. Husák žiadny štátnik nikdy nebol a tu v podstate môžem skončiť.
V téme Husák nie sú žiadne biele miesta, ani medzery, ako zvyknú začínať učené historické príspevky o tejto osobnosti. Naopak – materiálu je toľko, že si každý môže vybrať čo sa mu páči. Gusto bol chameleón a z jeho duchovnej pozostalosti si môže každý vybrať čo len chce. Husák bol totiž utopický komunista, demokrat, stalinista, nacionalista – čo bolo v ktorej dobe konkrétne výhodné. Už toto nepovažujem za rys štátnictva, ba vlastne presný opak, ale ako napíšem na konci článku: prečo si nestanoviť nejaké objektívne kritériá, čo je vlastne štátnik, definovať pojem a až potom sa o ňom baviť.
Husák: Ján Zápoľský 20. storočia
Aby Zápoľský v 16. storočí počítil na čele chlad vlastnej koruny, najskôr zradou (obzvlášť podlou) venoval väčšinu kráľovstva úhlavným nepriateľom Turkom. Gustáv bol chlapík z toho istého cesta – museli sme na takého čakať 450 rokov – pán docent o ňom napísal, že bol mocibažný a bezohľadný, ale nie je to presný opis. Mocibažní a bezohľadní boli iní komunisti, Husák hral ligu nad nimi.
Keď sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvu konal prvý riadny zjazd komunistov (nie ten vysočanský, ale ten neveselý v estrádnej hale PKO), tak všetci na ňom boli akýsi ubití, ubolení, neosprchovaní, frustrovaní. Len Gusto čiperne pobehoval hore dole a šibal očami raz naľavo raz napravo. Všetci si všimli, že je nejaký bujný, že šteboce ako vtáčik na jar. V Kremli už sa rozhodli, že najlepšie bude mať v Československu za koňa nejakého bývalého väzňa (tento model fungoval v Maďarsku – Kadár, aj v Poľsku – Gomulka).
Čo je to štátnik? Tento pojem určite nezávisí od dĺžky služby ani výšky zvereného úradu (obzvlášť ak bol dotyčný inštalovaný cudzou mocnosťou). Termín štátnik ani nezávisí, či sa na dotyčného pozeráte pozitivíne, alebo ho nenávidíte, či zdieľate jeho svetonázor, alebo nie. Najskôr napíšem moje súkromné dôvody, prečo Husáka nepovažujem za štátnika (čo sú ale len moje neobjektívne dôvody).
Tak za prvé: kedysi v Československu chodil seriál Povstalecká história na objednávku strany. Seriál so skvelou výpravou a supersympatickým Miškom Dočolomanským v roli Husáka (legenda vraví, že to Dočolomanský musel vziať, aby ho nevyhodili z SND kvôli akémusi sporu z predsedom základnej organizácie komunistov). V povstaleckej histórii bol Husák vykreslený ako charizmatický neohrozený vodca povstania, už mu chýbalo len opásať tri nábojnicové pásy a do ruky strčiť ľahký guľomet. Z nejakého dôvodu si odvtedy veľká časť populácie myslí, že Husák bol charizmatický neohrozený vodca povstania.
Pravda je, že keď povstanie vypuklo, tak Husák o tom netušil. A keď to konečne oneskorene zistil, miesto toho, aby sa postavil na čelo bratislavskej posádky, zakázal ostatným vodcom poslať bratislavských vojakov do boja, a sám sa ponáhľal k povstalcom na sever, aby nezmeškal vodcovskú pozíciu, po ktorej tak túžil. 3000 trnavských vojakov z neďalekej posádky vyrazilo do povstania, ale 7000 bratislavských Husák zastavil.
Ešte si pripomeňme, že pred povstaním Gusto bol teoretickým salónnym hostiteľom, vyfajčil cigaretku s nejedným ľudákom a dokonca sa zúčastnil zájazdu „k frontu“, ktorý organizovala HSĽS. V spomínanom statuse pána docenta sa o Dubčekovi píše negatívne, ale fakt je, že kým Dubček utekal do fyzického boja, Husák pred bojom utekal. Dubčeka strelili do nohy, Husák si pre prechode hory uhnal otlaky v topánkach. Na svojej ceste do Banskej Bystrice urobil Husák svoj typický kúsok: v Nitre dal zatvoriť svojich spolusúdruhov. Husák, Novomeský a Šmidke totiž boli až piate vedenie komunistickej strany, všetky vedenia pred nimi nacisti/ľudáci pochytali a zavreli.
V Nitre ušli bachari a nechali dvere na celách dokorán otvorené. Dokonca pre väzňov prišiel nákladiak – a naraz prikvitol Gusto a rozkázal straníkom vrátiť sa do ciel. Netreba dodávať, že nejeden väzeň to neprežil. Tí čo prežili potom Husáka odsúdili za buržoázny nacionalizmus, dobre si pamätali, čo je Gusto zač. Je mierne chybné domnievať sa, že Husák dostal nálepku buržoázneho nacionalistu „za svoje pôsobenie v prospech federácie“. Veď Husák bol od svojcih študentských čias zástancom toho, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu!
A dokonca v tom zmysle poslal aj Stalinovi list: prosil, aby sa Slovensko stalo 16. zväzovou republikou (vymyslel si, že je to želanie 70 percent Slovákov). Tento list supermocnému Stalinovi dodnes „historici“ v pote tváre ospravedlňujú a bagatelizujú, že to bol len taký lístoček a bla bla bla. Gusto bol federalista a hotovo. List mal docela vážnu dohru: Stalin nepodporil povstanie a neposlal lietadlá zo zásobami (v tom momente potreboval spojenectvo Londýna, ktorý protežoval Benešovu stranu). A zakázal spojencom, aby sa do „jeho sféry“ vyplyvu starali, takže to čo u nás pristálo, bolo načierno. Komunisti (najmä Široký) si veľmi dobre zapamätali, čo im Husák cez vojnu urobil, a potom sa s ním porátali skrz nálepku buržoázneho nacionalistu. V šesťdesiatych rokoch sa vo veľkom rehabilitovali, ale Novotný (tiež starý mukel) nechcel Husáka prepustiť z basy, poznal ho a bál sa ho. Myšlienka, že „kruto trpel za presadzovanie federatívneho usporadania“ je mierne nepresná. A ak má byť federácia najväčším Husákovým štátnickým dielom (podľa E. Ch.), tak potom šlo o dielo polovičné, a tým pádom nechcené, a obe strany sa ho zbavili hneď ako k tomu dostali príležitosť.
Nebolo to len raz, čo Husák ohrozil povstanie. Potajomky rokoval s ľudákmi (Čatlošom), bez toho žeby o tom niekto vedel. Vojenským taktikom sa stal až potom, čo bolo povstanie rozprášené. Nazdávať sa, že povstanie padalo na Husákových vodcovských schopnostiach mi pripadá rovnaké, ako keď si Fico v Štrasburgu získal povesť mimoriadne nadaného mladého právnika (akurát, že Slovenská republika vyhrala 0 sporov). O Ficovi si tiež plno ľudí myslí, že je múdry štátnik, ktorý vidí za roh, hoci vidí len po najbližšie voľby. Dva Husákove projekty – federácia a socializmus – doslova umreli na podvýživu a biedne schopnosti tých, čo ich spravovali.
Husák nevedel kedy odísť, za jeho panovania sa z reprezentácie štátu stal domov dôchodcov, kde sa partia starcov zubami nechtami držala zvyškov moci. Ani nim nenapadlo vychovať si mladú generáciu, vyučiť si následníkov a dať im rozvíjať svoje dielo. Teda, ak za učňov nepokladáme tých absolventov moskovských inštitútov, pracovníkov tajných služieb a mladých pracovníkov zahraničného obchodu, ktorí sa neskôr stali oligarchami, previedli štátny majetok na svoje súkromné kontá a dodnes žijú napojení na štátny rozpočet – ak sa ráta toto, tak Husákovi istý štátnicky rozhľad môžeme priznať, aj keď sám by sa tomuto vtipu asi nezasmial.
Husák vraj „po svojej republike“ nechal dve miliardy dolárov „prebytku“. Neviem odkiaľ je táto informácia. Kedže suma je uvedená v dolároch, ktovie, či to nie je z nejakej „tamtej“ webstránky. Rozpočty z osemdesiatych rokov si vygooglite za pár sekúnd – každý jeden hospodáril s nulovým rozdielom, príjmy a výdavky sa vždy rovnali. Onen „prebytok“ mohli byť pohľadávky voči spriateleným krajinám, rozumej, dlh za topánky (Československo vyrábalo 130 miliónov párov topánok ročne, 30 miliónov v Partizánskom) a iné komodity, za ktoré Sovietsky zväz nemal v úmysle nikdy platiť, jednak sa v rámci RVHP nepoužívali peniaze a jednak na to už ani nemali zdroje. Takže prebytok bol vlastne manko, ktoré sa sčasti po revolúcii pokúšal štát vymôcť obskúrnymi službami (tie ekonomické pojmy vyznievajú v mojom podaní hodne domácky).
V 1968 roku bol Husák veľký demokrat. Riaditeľ televízie Vrabec mu dovolil mať na obrazovke reláciu, kde Husák rozprával o demokracii, smial sa na vtipoch Lasicu a Satinského a vôbec. Samozrejme, po invázii musel Vrabec odísť, čo na tom, že to bol najschopnejší riaditeľ v jej histórii, ktorý z amatérskeho podujatia spravil profesionálnu inštitúciu. Medzi prvými musel ísť ten právnik, čo mu vybavil rehabilitáciu (krásne gesto), alebo napríklad šéfredaktor Smeny Gryzlov, v ktorého novinách Husák predtým vypisoval, že hranice sú zadrôtovaná klietka, že Lenárt je politická trasorítka a že na ohníku v štátnom znaku si môžeme opekať slaninu. Chudák Gavril si do konca života asi myslel, že Gusto je jeho kamarát a fajn chalan, asi mal ako ďaľší šéfredaktor Kalný začať vyrábať rozhlasové relácie pre tetičky – Gusto už nikdy nikomu nepomohol (zadarmo).
Inak, ešte ku komentáru pána docenta E. CH. – termín normálizácia nevymyslel Dubček a termín konsolidácia nevymyslel Husák. Oba výrazy boli z tvorivej kremeľskej dielne, líši sa len dátum na papieri. A ešte vykresľovať Dubčeka ako pasívneho aparátčika, čo len plnil rozkazy – nebola Pražská jar práve o tom, že si robil čo chcel, bez ohľadu na to, ako na neho vrieskajú sovietski vyslanci a generáli? Jasné, potom ho zlomili… Ale kto by sa nezlomil, keď mu k hlave priložia hlaveň tanku. Gusto bol z tých, čo hlavu k hlavni priložili radostne a z vlastnej iniciatívy. Ale teraz už odbáčam, do komunistickej telenovely. Tento dlhý nedeľný text, čo som hore vyrobil, naozaj nemá spoločné s tým, či bol Husák štátnik alebo nebol.
Čo je to štátnik
Podľa spisovateľa Clarka existujú 4 spôsoby ako zistiť rozdiel medzi štátnikom a politikom:
- Politik myslí na nasledujúce voľby, štátnik myslí na nasledujúcu generáciu.
- Politik rozmýšľa nad úspechom jeho strany, štátnik nad dobrom krajiny.
- Politik si želá ustanoviť konkrétne opatrenie, štátnik konkrétny princíp.
- Politik sa nechá unášať prúdom, štátnik chce kormidlovať.
- Husák na voľby nikdy nemusel myslieť. Voľby sa ho netýkali. Šlo len o zábavnú estrádu s vlajkami a hudbou, kde každý nevoľník sľúbil vernosť strane a kto tam bude v tom či inom kresle, to sa plebsu naozaj netýkalo . Bol zvolený tankami, armádou iného štátu a hŕstkou rovnako ambicióznych mocichtivých nešťastníkov ako bol on sám. Na nasledujúcu generáciu sotva myslel, keď sa jeho vláda zvrhla v blokovanie reforiem a vyhadzovanie šikovných ľudí.
- Husák rozmýšľal iba v rámci svojej strany. Nikdy nemal legitimitu. Nikdy nezažil ozastné voľby, kde by dostal aspoň jeden ozajstný hlas. Nie je ani isté, či by svoju krajinu napevno nerozpustil v inej, väčšej krajine (v minulosti sa o to pokúsil).
- Hovoriť o princípoch v súvislosti s človekom, ktorý prevracal kabáty podľa toho aký vietor vial, je smiešne. Hlavným princípom komunistického hnutia bolo, že ľuď sa zbaví vládcov a bude si vládnuť sám (ako sa im to podarilo, môžete si sami odpovedať). Husák bol principálny asi ako Napoleonov minister Joseph Fouché, ktorý za života zložil 8 prísah 8 rôznym režimom. Jednoducho: praktický machiavellista.
- Gustáv Husák sa v roku 1968 zhlobka nadýchol…. a ponoril sa do toho najbahnitejšieho prúdu, ktorý existoval. Ak niekedy kormidloval, tak len s oveľa väčšou rukou na svojej ruke, asi ako keď otec dá pošoférovať malému dieťaťu.
Gustáv Husák nebol nikdy štátnik. Kolaboroval a to u nás máme radi – len z toho nič nemáme.
