To bol práve tragický údel vodcov Francúzskej revolúcie: nikto z nich nemiluje krv, a napriek tomu sú z nevyhnutnosti donútení ju prelievať. Desmoulins od písacieho stola zbesilo požaduje zriadenie tribunálu pre girondistov; ale keď potom sedí v súdnej sieni a vypočuje rozsudok smrti nad dvadsatimidvomi, ktorých sám dovliekol pred sudcu, smrteľne zbledne, roztrasie sa, vyskočí av zúfalstve vybehne zo sály; nie, toto nechcel! Robespierre, ktorého podpis stojí pod tisícerými neblahými rozsudkami, bojoval dva roky predtým v poradnom zbore proti trestu smrti a označil vojnu zločin. Danton, hoci sám vytvoril onen tribunál, zdesene vyrazil zúfalý výkrik, že ,,lepšie je pod gilotínou zahynúť než popravovať gilotínou iných“. Dokonca aj Marat, ktorý vo svojom posolstve verejne požaduje tristotisíc hláv, snaží sa zachrániť každého z tých, majú položiť hlavu pod sekeru.
Tí všetci, označovaní neskôr za krvavé beštie, za vrahov z náruživosti, opájajúci sa pachom mŕtvol, tí všetci chovajú v hĺbke svojej duše odpor ku každej poprave: všetci pôvodne chcú popravami len hroziť, a tým držať svojich protivníkov v šachu. Lenže z teoretického schvaľovania vraždy nutne vzchádza vražedná dračia sejba. Vina francúzskych revolucionárov nie je teda v tom, že by sa boli opájali krvou, ale v tom, že sa opájali krvilačnými slovami. Dopustili sa tej pochabosti, že v snahe nadchnúť ľud a dokázať sami sebe svoj radikalizmus vytvorili krvilačný žargón a neustále fantazírovali o zradcoch a o popravisku. Ale keď potom ľud, opojený, opitý, posadnutý týmito zbesilými, provokujúcimi slovami, skutočne požaduje „energické opatrenia“, ktorých nevyhnutnosť mu bola tak zdôrazňovaná, nedostáva sa vodcom odvahy, aby sa proti nim vzopreli: musia tieniť gilotínou, aby sa nezdalo, že ich reči o gilotíne boli klamlivé. Ich skutky musia nutne doháňať ich zbesilé slová. Dochádza potom k strašným pretekom, pretože v tejto honbe za priazňou ľudu sa nikto neodváži zostať pozadu za ostatnými. Podľa neprekonateľného zákona tiaže má každá poprava za následok ďalšie popravy: čo začalo ako hra s krvavými slovami, to pokračuje stále zúrivejším usekávaním ľudských hláv; tisíce sú takto obetované nie z rozkoše, ba ani z vášne a tým menej z odhodlania, ale z nerozhodnosti politických činiteľov, ktorí v sebe nenájdu dosť odvahy postaviť sa na odpor. A nakoniec sa tak deje zo zbabelosti.
Dejiny sveta bohužiaľ nie sú, ako sa väčšinou podávajú, len dejinami ľudskej odvahy, ale aj dejinami ľudskej zbabelosti; a tiež politika nie je vždy, ako sa stále znovu tvrdí, činnosťou riadiacou verejnú mienku, ale otrockým podliehaním vodcov tej istej inštancii, ktorú oni sami vytvorili a na ktorú vykonávali svoj vplyv Tak vznikajú vojny: z hry s nebezpečnými slovami, z predradenia nacionálnych vášní. Tak vznikajú politické zlo diny. Žiadna neresť a žiadna brutalita nespôsobila toľko krviprelievania ako ľudská zbabelosť.
(Stefan Zweig v knihe Jospeh Fouché)
