Každý kto chodí „kukať na Kaukaz“ tvrdí to isté – všetko je tam veľmi lacné a domáci sú extrémne pohostinní.
Neviem, či to je tak aj dnes, ale dostať sa do pazúrov gruzínskych dedinčanov bývalo kedysi pre našich cestovateľov utrpenie. V jednej rodine takého nerozvážneho dobrodruha prepchali jedlom… načo vzápätí dostal pozvanie do ďalšej rodiny, kde s ním urobili presne to isté. Ďalší hostitelia čakali v rade – a veľmi by sa urazili, keby ste nenapchali aj u nich. Tak presne takéto to v Nobile nie je. Ale do radu.
Takto som sa plížil po Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Pršalo, lialo. Nuž ma napadlo, že sa skryjem v tých prívetivo vyzerajúcich podnikoch pre turistov. Jeden steakhouse bol úplne prázdny – na obed, ale v daždi nula zákazníkov. Iba štyria čašníci odpočívali na terase.
„Máte pivo?“ opýtal som sa bodro chalanov. Pozreli na mňa pyšne ako slovanisti, čo práve vyhrali nad Hornými Orešanmi. „Pane, a nechcete ísť radšej inde? U nás by ste sa nedoplatili. U NÁS TO STOJÍ 4 EURÁ.“ (Takto doslova mi to zahlásil, píšem veľkým, aby bolo jasné, že som si to nevymyslel :P). Zvláštny fenomén, ktorý mi nikto nevie poriadne vysvetliť :P.
Tak som šiel o pár metrov a tam reštaurácia Nobile (na webe majú napísané „Chuť Kavkazu v Európe“, aj s tou gramatickou hrúbkou). A tam… som čakal 20 minút, kým ma oblúžili. Skupinu, čo došla po mne, obslúžili ihneď. Veľmi temné myšlienky sa mi zozbierali v hlave. Čo im všetkým je? Nie som ja ten domýšľavý? Vadí im, že mám krátke nohavice? (Všetci čašníci mali kraťasy). Vadí im, že som sám? (Nemali úplne plno a sadol som si za maličký dvojstolík). Preto nikoho neprekvapí, že som nenaladil dostatočne pozitívne na jedlo, čo mi naveľa doniesli.
Polievka Charčo. Za 4.60 eura dostanete toto. Rajčinová polievka s… ryžou. Aspoň jej bolo veľa. Plávali tam 2 kúsky hovädzieho mäsa. Pri prvom ma napadlo, že si kuchár zaslúži pochvalu, pretože skoro nikto nevie hovädzinku uvariť tak na mäkúčko. Druhý kus bol ako žuvačka. Zdvihol som telefón z parapetu – bolo na ňom nalepených asi 300 kilogramov prachu. Ten parapet nikto neutieral od doby, keď sa blízke Hlavné námestie volalo Hitler Platz. Hm
Chačapuri po aždarsky. Na tom hornom obrázku, to je koláč so syrom a vajcom, čo som si dal ako hlavný chod. Ešte sa ma čašník opýtal, či to má pomiešať. Scénu ako sa jeden dospelý chlap druhému vŕta v koláči si radšej ani nepredstavujem. Všetko čo o tomto koláči za 12,50 eura potrebujete vedieť je, že nemá žiadnu chuť. Syr bez chuti. Vajco na mäkko chutí ako vajco na mäkko. Žiadne korenie. Starý slaný koláč. Mohol by byť skvelý, keby bol čerstvý, alebo ho posypali s niečím. Posúchy bez ničoho, len také samotné, sú výborné – keď ich čerstvo vytiahnete z trúby. Na druhý deň už ani nie. Toto chačapuri vytiahli čerstvo z mikrovlnky. Aj to pečivo, čo som dostal k polievke chutilo ako 5 dní staré parené buchtičky. Ak hádate správne, že som nad tým začal krútiť koreničkou, hádate správne :). Nič nevypadlo. Zakýval som na čašníka za pultom. Kukol na mňa a ďalej si cinkal s mincami.
George Orwell sa istý čas živil ako plounger (umývač riadu, spodina) v drahých francúzskych reštauráciách. Napísal zaujímavý postreh – že tie najdrahšie a najvyberanejšie jedlá by si nikdy nedal. Najskôr sa v nich prstami vŕtajú kuchári, ktorí sa nikdy neumývajú. Potom do toho strkajú prsty čašníci, ktorí si tými istými prstami prehrabávajú naondulované frizúry. Zatiaľ čo tie lacné veci sa hádžu vidličkami rovno na panvicu. V bistre, kde vidíte ako to varia, dostanete kvalitnejšie jedlo ako v hogofogo reštauráciách, kde sa pivnice topia v pote a špine. Myslím, že reštaurácie, ktoré majú zákazníkov zadarmo a nemusia o nich bojovať sú to najhoršie na Slovensku, zmes pýchy, neprofesionality a vegety. Neviem si predstaviť, žeby som sa na niekoho pokúsil urobiť dojem a pozval ho (alebo ju) najesť sa na Hviezdoslavove námestie. To skôr ten Slovan dá Horné Orešany :p.