Každý normálny spisovateľ napíše zhruba jednu autobiografiu – alebo sa na to vykašle, v pokoji zomrie a biografiu napíše za neho niekto iný. Milo Urban nebol trochár: napísal si rovno štyri životopisy. Čitateľ sa pýta, o čom asi tak môže autor písať v štyroch knihách o sebe? No predsa o svojej skromnosti.
Milo Urban: Na brehu krvavej rieky
Najzaujímavejší diel je, samozrejme, ten z Druhej svetovej vojny. Na brehu krvavej rieky je o Slovenskom štáte, gardistoch… a tak. Alebo aj nie. Kniha nie je až tak životopis ako obhajoba, alibi, ale vonkoncom nie ospravedlnenie, alebo pokus o sebareflexiu.
Od Mila Urbana leží na polici 13 na sebe naukladaných Živých bičov. Žiadna iná kniha nemá v našej knižnici viac kusov: Urban bol talentovaný spisovateľ a niečo sa mu pripisuje (možno aj umelo, ale rozhodne bol schopný autor). Učiteľky literatúry ho zoširoka rozberajú, aj keď ho možno nečítali. Nie sú to až tak nadčasové diela… Priznám sa: po prečítaní jeho spomienok nemám náladu načínať akúkoľvek prózu od tohto síce nadaného, ale aj zaprdeného autora. Znechutil ma.
Urban sa v Rieke neustále ľutuje. Ľutuje sa, bráni sa, ľutuje sa… ako keby celá vojna vznikla len aby mu ubližovala. To je jeho optika. Počas vojny štyri roky redigoval Gardistu, časopis a neskôr denník Hlinkovej gardy. Urbanovci sa nemali zle – asi tri či štyri krát zmenia byt (vždy za väčší) a vystrieda sa pri nich asi päť rôznych slúžok. Dovolenky v Tatrách, šibačky s gardistami… a do toho neustále Urbanove kňúranie a náreky, aký je ubitý neborák. Chlapec z Oravy. Doslova.
Spisovateľ sa dušuje, že je apolitický (toto je asi najčastejšia myšlienka opakujúca sa na mnohých miestach), ale prekladajú ju prudkými politickými úvahami. Prepáčte, ale prečo sa o Urbanovi píše, že bol politicky nevyhranený? On bol vyhranený až až. Ako sa tešil, keď Hitler napadol západné štáty. Nech zistia po čom je poľská soľ! Jasné, po Mníchove, logická myšlienka… len nenechajme Urbana zamotať sa do politiky viac. On je vlastne taký ironický a kvázi veselý – koncentráky nevolá inak než koncentráčiky a do nemoty opakuje myšlienku o tom, kto ušil Hitlerove čižmičky.
Pohybuje sa v stáde gardistov, ale všetko sú to napospol slušní, tichí a vzdelaní ľudia. Šaňo Mach je vyslovený frajer. Jediný gardista, z ktorého si strieľa je Karol Murgaš. Keď sa Urban po vojne na gardistickom vlaku dopravil do rúk Američanov v Rakúsku, zistil, čo v živote nenávidí najviac – strýčka Sama. Pre neho sú Američania horší ako Nemci a americké koncentráky sú odpornejšie ako tie nemecké. Nuž, Urban vedel byť pekný chuj. Oni ho totiž z tábora (s hnusným gulášom z amerických konzerv) prepustili a v Československu ho odsúdili na verejné pokarhanie.
Ako opisuje Urban svoju činnosť v Gardistovi? Nedozviete sa nič konkrétne. Ani čiarku o obsahu novín – a to Urbana súdili už oveľa skôr za článok v Slovákovi (zastali sa ho známi komunisti, ale to nie je nič divné, vieme, že polovicu vojny strávili komunisti a fašisti pospolu v kaviarňach). Urban tvrdí, že v Gardistovi hrdlačil deň čo deň a zničil si pri ňom zdravie. A zároveň, že netuší o čom sa v ňom písalo, lebo… lebo tak funguje žurnalistika! Fascinujúce vyhlásenie: šéfredaktor predsa nevie, čo je v jeho novinách – prečo to tí tupí Američania nechápu.
Urban nám vo svojom životopise s kamennu tvárou tvrdí, že šéfredaktor netuší o obsahu svojich novín (mimochodom, mali maximálne 8 strán). Čo tam robil? Grafika asi nie, keďže mal k dispozícii viac ako troch technických redaktorov (ktorých zavreli, keď vznikol nejaký preklep).
Vlastne, Urban tvrdí, že v Gardistovi bolo 0 gardistov a že všetci do jedného tam boli socialisti. A že články mu posielali z veliteľstva gardy, z ministerstva propagandy, alebo z tlačovej kancelárie. Nuž – ťažko polemizovať. Urban sa o svojej práci v novinách vyjadruje vo frázach, literárne, vymýšľa najlepšie prirovnania a obraty. Akurát čitateľ sa nedozvie o čo išlo (podobne veselo bagatelizuje slovakštát aj v Kade-tade po Halinde).
Dokonalý svätý za dedinou. (Inak, autor tohto výrazu, Novomeský bol po vojne niečo ako minister kultúry a Urbanovi pomáhal).
Ľudo Ondrejov: Lajko Mistrík, ktorý vedel vypiť
Druhý dokonalý Svätý za dedinou a príklad sa Slováci vedia pomazať kakom a volať to božská Nutella, je Ľudo Ondrejov. O ňom vieme, že bol veľký opilec, čo ale nebol problém, pretože opilci boli úplne všetci spisovatelia a po vojne im komunisti dokonca zriadili fyzické hasičárne, kde sa mohli opíjať do nemoty a kde vznikali najlepšie slovenské anekdoty (aspoň tak sa tá zbierka básnikov a prozaikov nazdávala).
Horší rys Ondrejova bol, že si vymýšľal… veľa. V literatúre to nie je problém: najlepšie cestopisy napísal Ondrejov, keď popíjal vínko po viechach. Keď išli s kamarátom do Afriky, dostali sa len po Budapešť. Ale vravím, toto je v poriadku. Keď si fyzicky slabý chlap neustále vymýšľal ako sfackoval piatich, naraz odniesol tri učiteľky alebo kosil trávu ako kosačka – každý o ňom vedel, že kecá a všetci ho i tak mali radi. Čo ale keď pošlete na smrť šesťnásť ľudí? A minimálne o štyroch od toho existuje aj doklad… Na veselosti historiek to neuberá.
Za Ondrejova si vezme na plecia povinnosť obhajoby jeho kamarát Štefan Žáry, ktorý o ňom napísal, že Ondrejov svoje arizovanie antikvariátu považoval za epizódu nehodnú literárneho spracovania… vlastne za tú vôbec najzanedbateľnejšiu epizódu. On vlastne antikvariát Steinar nespravoval, len mu chodil odľahčovať kasu, lebo býval v Martine. A hotovo. Takto Žáry vysvetlil, prečo bol Ondrejov fajn chlapík. On tých Židov vyhádzal len preto, aby raz za mesiac prišiel do Bratislavy, vybral kasu a v ten deň prepil mesačné tržby. Chlapík čistý ako krišťálová studnička. A potom čakal „kým sa kasa naplní zasa“. Steinarovcov medzitým pohádzali do plynu a niektorých možno roztrhali SSácke psy.
Takto Žáry opísal Ondrejova: Z očí mu sršali blesky lahodného, neškodného ohňa, čo nezakladá požiare, nepára kmene stromov, nezabíja.
Inak, keď Nemecká obrana v Dukle praskla, mesiac na to začal partizánčiť aj Ondrejov. Tesne pred koncom vojny dlávil Nemcov v močovke. A tak sa stal redaktorom Partizána a ešte mu komunisti vybavili miesto správcu spisovateľského domu v Budmericiach (kde opíjal zahraničné delegácie). Červeno-hnedá idylka.
A tak jediným spisovateľom, ktorý sa v histórii našej literatúry nad sebou zamyslel a po 40 rokoch ospravedlnil, ostáva Laco Mňačko. V deväťdesiatych rokoch v Národnej obrode sa priznal, že to bol on, kto pomáhal zabíjať Žingora svojím pamfletom. Žingorovým hriechom bolo, že bol partizánskym veliteľom v horách v čase, keď všetci komunisti a fašisti svorne vysedávali v bratislavských kaviarňach a spriadali plány nového sveta. A neskôr, keď začali fňukať, zrodila sa tragédia slovenskej sebaľutujúcej sa literatúry.
