Na pive
Sándor Petőfi

Keď sa najväčší maďarský básnik zamiloval, o svojej vyvolenej písal, že ju vidí všade, ako keby sa dlho díval do slnka – a aby ju opísal, musel by pero namáčať do tej žiarivej gule na oblohe. A ešteže na ňu spomína ako Slovák, ktorý nájde stokorunovú bankovku.

No nebol ten Šaňo trochu chytrák? Ako všetci dobre vieme, Sándor Petőfi sa pôvodne volal Alexander Petrovič a obaja jeho rodičia boli Slováci (jeho strýc si dokonca písal so Štúrom o politike). Posledných päť rokov si básnik Petrovich zmenil meno na revolučné Sándor Petőfi. Ak vám poézia spôsobuje nevoľnosť, skúste knižku Putovanie Sándora Petőfiho, ktorú v roku 2020 vydalo SSS. Je tenká a Horniaky v nej docela zábavným spôsobom ohovára.

Našťastie, Petőfi nebol nikdy jedovatý alebo zlostný, takže jeho historky zo Slovenska (Rumunska, Ukrajiny – neborák, ešte netušil ako dopadne uhorská zem) sú viacmenej vtipné a duchaprítomné. Sándor Petőfi je prirodzený, skoro detinský, ale nesmierne nadaný pozorovateľ. A je aj dosť stručný, to by som vypichol na prvom mieste. Keď sa urazený a zdeptaný vydal z Pešti na cesty, stvoril za pár rokov viac ako väčšina tiežbásnikov za celý život.

Ako správny odrodilec, Petőfi pomeriava všetko maďarskosťou okolia: všetko mu je dobré, keď je poriadne maďarské. Chodí po ruinách starých hradov a pozerá na slávnu maďarskú históriu. A tak no… nechcem tu prezrádzať dej knižky, len vypichnúť niekoľko jeho pozorovaní, ktoré je možno lepšie nechať bez komentára.

Košice sú pekná, veľmi pekná mŕtvola. Niet v ňom života. Ocitol som sa v najodpornejšej izbe hnusného hostinca.“ Košice sa básnikovi nepáčili – vraj v nich nepočul maďarského slova a nanašiel pekné devy, len zmaľované firmy, ktorý by v Pešti obstáli na určitých uliciach. Ešte pekne šťavnato okomentoval nemeckých hercov (Sándor Petőfi bol bývalý komediant, ktorý si v Bratislave privyrábal ako parlamentný korešpondent a Slováci boli v jeho očiach ako Nemci – nič moc).

Museli sme pol dňa stráviť v Levoči, kde búšia srdičeka mnohých pekných mladých dievčat. Lenže nie pre maďarský jazyk. Preto, nech by boli akékoľvek, nie sú hodné, aby som o nich hovoril. Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj duchom, v opačnom prípade jej ani vreckovku zo zeme nezdvihnem.

V Rožňave a v Rimavskej Sobote Petőfi vtipne opisoval miestne kortešačky a opilcov. Keď sa vybral do akejsi jaskyne, vyryl do steny svoje meno – dúfajúc, že okolostojaci sa potešia, že stretli celebritu. Ale nikto nereagoval – Petőfiho poézia na Gemer neprenikla.

No a tak náš hrdina putuje a píše listy, každú chvíľu šomre na Nemcov a Slovákov. Nakoniec, keď príde do spoločnosti slovenských študnetov, nakoniec raz v knihe prehodí, že jednu noc nechcel byť Maďar (zrejme sa všetci pekne svorne zryli). Je zaujímavé ako vníma maďarských krčmárov – keď sú k nemu neprívetiví a nedajú mu najesť, tak sa básnik teší, že Maďari nemajú slúženie v krvi.

„Ináč, Užorod je strašne protivné mesto. Špinavé a neporiadne. Pôsobí ako pijan čo spadol do mláky a zablatený sa potáca domov.“

A pre poriadok ešte jedna myšlienka z knihy:

„Nechcem sa chváliť, som jedným z najväčších ľudomilov, ctím a vážim si židov, ale predsa by som ich z krčiem hnal do pekiel, pretože čo je ošklivé, to je ošklivé. Nič sa nedá robiť!“

Nuž veru, mladý zomrel veľký básnik, ktorého obdivoval aj Hviezdoslav – ešte rok mu chýbal, aby sa dostal do Klubu 27 a jeho smrť sa považuje za jednu z najväčších záhad v maďarskej histórii. Pravepodobne ho nejaký ruský kozák prepichol palošom. Sándor Petőfi je živým dôkazom, že keď sa Slovák z národnostného hľadiska veľmi nevyvedie, stále sa z neho môže stať Maďar prvej akosti.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin