Kto sa aspoň raz v živote nechcel stať upírom, nech zdvihne ruku. Fanúšikovia Twilightu nech ale ďalej nečítajú. Hry zo sveta Gaia od tvorcov White Wolf nemajú nič spoločné s ilúziou, že storočný upír si má čo povedať so sedemnástkou. Moderný upír sa snaží prežiť v rámci svojho klanu, bojuje so svojou vnútornou bolesťou, to áno, ale popritom vykosťuje stovky kostlivcov, gangstrov a aj iných upírov.
Hoci obe hry sa odohrávajú v rovnakom svete, podľa rovnakých pravidiel, a obe sú hardcore RPGčka, predsa len je medzi nimi evidentný a citeľný rozdiel. Nielen v grafike či umiestnení, to hádam dávajú dostatočne najavo rozdielne roky vydania. Redemption je však klasické RPG, s lineárnym dejom a množstvom bojov, ktoré ste absolvovali so svojimi spoločníkmi. Bloodlines sa naproti tomu dal prejsť prakticky bez výstrelu (za mŕtvych žiadne skúsenosti neboli, len za dokončenie questov) a človek mal časom takmer úplnú voľnosť s dostatkom vedľajších úloh, a takmer celú hru ste odohrali sólo.
Príbehy alebo čo nás hnalo dopredu
Redemption bol o hľadaní možnosti vykúpenia a odpustenia. Teda kým sa ešte odohrával v stredoveku, kedy sa hlavný hrdina, križiak Christof Romuald, ocitol na Morave uprostred konfliktu, ktorý ho stál zdravie. Po prevezení do Prahy sa zamiluje do mníšky Anežky, no ešte než sa podarí čokoľvek v tejto oblasti dosiahnuť, umiera na nočnej hliadke. Znovu sa prebudí už ako upír na pražskej univerzite, sídle idealistického klanu Brujah. Okej, zdržujem, takže behom. Z Anežky vaši nepriatelia urobia tiež upíra, Christof ju prenasleduje do Viedne, aby sa dej opäť vrátil do Prahy, kde na Vyšehrade zostane Christof zavalený a v torpore (katatonický stav upírov). Zobudí sa v predvečer milénia v Londýne, aby zistil, že z Anežky sa za tie storočia stala bezohľadná beštia pomahajúca zvrhlému klanu vyvolať počas milénia upírsku apokalypsu. Dej vrcholí v New Yorku. Môže byť Anežka ešte zachránená? Zahrajte si a skúste to. A ak si myslíte, že som práve prezradil veľa, neverte tomu. Zvratov je v hre dosť a dosť.
Bloodlines bol z iného cesta. Dej sa dal dokončiť viacerými spôsobmi a celý sa odohrával po nociach v modernom L.A. Namiesto po mestách a storočiach ste sa tu presúvali len zo štvrte do štvrte. V zásade však šlo o čosi podobné, o pradávneho upíra, ktorý by po prebudení spôsobil armageddon. Miesto lásky sa tu však vedľajšie dejové línie týkali upírskej občianskej vojny, premnoženia vlkodlakov, smrteľného vírusu a podobných spestrení. Vaše možnosti však boli oveľa pestrejšie a prakticky každá úloha sa dala vyriešiť aspoň dvomi spôsobmi (spomeňte na majiteľku diskotéky a na jej pošahané osobnosti…kto mal radšej tú v sukničke? :)
Čo nám postup umožňovalo
Podľa obrázkov je jasný rozdiel v type hry. Kým Redemption je klasické 3D izometrické RPG, Bloodlines sa hral z vlastného pohľadu. Každá hra mala svoje pre a proti, ale faktom je, že Bloodlines mala lepší systém ovládania. Pri Redemption som mal občas chuť rozmlátiť kvôli ovládaniu klávesnicu, pretože myš neustále nechcela označiť protivníka, ale trvala na zameraní kúzla na spoločníka. Nepriatelia boli často nevyvážení. Najskôr ste sa presekali cez hordy ľahkých protivníkov, aby vás na konci dungeonu boss zlikvidoval na pár sekov. A pozícia ukladať sa dala len vo vlastnom úkryte, nie keď ste práve potrebovali. Na druhú stranu Redemption sa do polovice hry odohrával v stredoveku, čo zábavu značne spestrovalo. Hoci aj tu to trochu kazil fakt, že pri prechode do modernej doby ste si mohli zobrať jednu zbraň a to bolo všetko. Ak ste si nechali meč, najlepšie legendárny upírsky Ainkurn, žiadna strelná zbraň sa mu nevyrovnala a mohli ste s ňou hru úspešne ukončiť.
Bloodlines sa hrali z vlastného pohľadu, teda kým ste neprepli na sečnú zbraň. Vtedy sa pohľad preniesol za chrbát a boj bol prehľadnejší. No bojovať, na to v tejto hre nebol prakticky dôvod. Jednak bola väčšia zábava sa plížiť s mečom a instantne zabodávať odzadu (čo fungovalo bez ohľadu na silu protivníka či vašu), a za druhé do strelných zbraní nebolo nikdy dosť munície.
Posledný klinec do rakvy
O oboch hrách sa dá toho popísať ešte veľa, ale miesta je málo. Faktom je, že obe hry patria k zážitkom, ktoré by nemali ujsť žiadnemu milovníkovi RPG, upírov a sveta tvorcov White Wolf. Zožeňte, hrajte, nestaňte sa závislými od krvi. Doskrvavenia, priatelia. (text: Ivan Zich)
Svet: Postupne prejdete od stredovekej Prahy a Viedne do moderného Londýna, New Yorku v Upírskom Vykúpení až po moderné L.A. v Pokrvných Líniách…áno, tie preložené názvy sú tam naschvál :-P
Nezabudnuteľné momenty: Bezkonkurenčne najlepšie momenty sú dva: v Redemption to bola chvíľa, keď Christof po prebudení z torporu vyseká britských upírobijcov a utečie z ich sídla, dostane sa do baru, kde ho privíta kolega v punkáčskom ohodení. Jeho komentáre na tému starých vykopávok a írskeho hladomoru stoja za to. Druhý moment, resp. momenty prišli v Bloodlines, ak ste hrali za Malkaviana. Klan psychopatických šialencov…no čakali by ste normálne rozhovory? Poprskaný monitor hráči utierali každú chvíľu.
Zvláštnosť: Prvé hry, ktoré sa nesnažili stavať upírov a ich spoločnosť do negatívneho svetla. V Redemption šlo o lásku, ktorá prekonala aj priepasť storočí. Bloodlines bola o morálnych rozhodnutiach a ich dôsledkoch.
Variabilita povolaní: Redemption veľmi na výber nedával. Christof bol proste nemŕtvy rytier, ktorý sa mohol dobre naučiť používať krvavú mágiu, ale skutočným kúzelníkom sa nikdy nestal. Bolo to kvôli tomu, že jeho klan bol dejovou linkou dopredu určený, a vo svete Gaia sa upírske profesie delia práve podľa klanov. Lepšie bol na tom Bloodlines, kde ste si na začiatku určili klan a museli prijať jeho postup schopnosťami. Idealisti si vyberali Brujahov, sadisti gangrelov…chápeme sa, pravda?
Maximálny level: Neviem, a nech sa prihlási niekto, kto maximálny level dosiahol. Proste keď nebolo už do čoho vrážať body.
Poznámka: Množstvo krvi, ktoré vycucnete z človeka závisí od jeho sociálneho postavenia. A Bloodlines sú asi prvá hra, ktorá postavila bezdomovcov na rovnakú úroveň ako krysy.
