V novembri si pripomíname impozantnú udalosť v dejinách medicíny, veľkolepý zlom, keď sa zlúčila medicína a dovtedy prehliadaná chirugia. Na začiatku bola boľavá kráľovská riť Ľudovíta XIV (štrnásteho).
Kráľa Slnko omíňal zadok už dva roky. Ako hovoria podrobné záznamy, v januári 1685 sa objavil mierny opuch v análnej oblasti panovníka. 18. februára sa oblasť zapálila a objavil sa absces. V máji už mocnár čelil hnisavej análnej fistule. Lekári boli bezradní, kráľovi dokázali maximálne predpísať minerálku, po ktorej vypúšťal vetry. V tej dobe žiadny doktor neoperoval, považovalo sa to za podradné a nedôstojné vážených pánov, ktorí formulovali myšlienky výhradne po latinsky. Preto máme o priebehu Ľudovítovho ochorenia kvalitné záznamy – keď nevedeli pacientovi pomôcť, boli doboví lekári aspoň dobrí archivári.
Kráľ nedokázal sedieť na koni. Čo bolo horšie – nevedel sedieť ani na tróne. Po dvore ho ťahali v drevenej káre. Európa s napätím sledovala kráľovu patáliu – tento panovník mal prsty vo väčšine vojen počas svojej 72 ročnej vlády. Nakoniec na dvor zavolali monsieura Charles-Francoisa Felixa, prostého holiča, a mimochodom, schopného chirurga, ktorý popri holení brád obyčajnému ľudu rezal aj vredy na zadku.
Bohatier, ktorý sa vyznal v zadkoch
Monsieura Felixa zaliala panika. Musel sa obzrieť po šatstve hodnom dvora, aby vôbec mohol vykonať prehliadku kráľovho rekta. Prehliadka sa, samozrejme, konala za účasti množstva dvoranov. Tí boli na pohľad na Ľudovítov zadok zvyknutí, považovalo sa za poctu, ak dvoran mohol byť prítomný pri kráľovom vylučovaní do nočníka. Dvorania vyjadrovali kráľovi účasť tak, že nosili na zadku rovnaké obväzy ako jeho veličenstvo, dokonca si začali vymýšľať, že aj oni majú análne fistuly. Charles-Francois z Avignonu sa pri onej prehliadke prepracoval v kráľovskom konečníku najďalej a tromfol všetkých pochlebovačov na dvore.
Bolo mu jasné, že to nebude len tak. Ak by operáciu pokazil, neostal by ňom ani mastný fľak. Nehovoriac o tom, že by sa zrútil medzinárodný poriadok v Európe a súčasný následník trónu nebol bohvieaký lúmen. Felix si vyžiadal čas šesť mesiacov na tréning operácie. Unavený kráľ prikývol: „Máte k dispozícii všetky zadky vo francúzskych väzniciach.“
Cvičných operácií vykonal Felix vyše sedemdesiat. Väčšinu z nich na zdravých pacientoch – niekoľkí z nich zrejme zomreli alebo ostali zmrzačení. K dobru pána Felixa nepridáme ani fakt, že okrem galejníkov experimentoval aj na obyčajných sedliakoch.
Monsieur Felix si musel vyvinúť a vyrobiť vlastné nástroje – dodnes môžete vo Versailles obdivovať jeho diabolsky zahnutý skalpel a spektulum k roztiahnutiu análneho otvoru (retraktor – ľudovo zvaný aj análny dáždnik).
Operácia trvala tri úmorné hodiny. Rozumie sa, že sa jej prizerala kráľova milenka (aktuálna). Prítomný bol následník trónu a obľúbení ministri. Lekári sa na operáciu pozerali zvrchu, ale vtedy museli predstierať ohromenie (v duchu už chystali Felixovi horšiu pomstu ako najhoršiemu nepriateľovi lekárov – Moliérovi). No a nakoniec bol po ruke aj kráľov spovedník – jeho veličenstvo sa s ním mohlo pretriasať staré hriechy po celú dobu zákroku, pretože anestézia ešte neexistovala.
Operácia sa podarila. Po troch hodinách vŕtania sa v kráľovských útrobách sa Ľudovít spýtal: „Tak čo, páni, hotovo? Nesprávajte sa ku mne ako ku kráľovi, chcem sa uzdraviť ako sedliak.“ Táto veta sa stala predmetom mnohých klebiet a mystifikácií, ktoré boli na dvore najobľúbenejšou kratochvíľou. Nadšení dvorania predstierajúci análne fistuly žiadali novú hviezdu Felixa, aby aj im operoval zadky. Kráľ si zatiaľ ten svoj liečil burgundským vínom – doslova. Aplikoval ho aj na dolný otvor. Po mesiaci konečne vysadol na koňa a maliari sa opäť necítili zvláštne, keď pod jeho veličenstvo primaľovávali vzpínajúcich sa tátošov.
Chiruga Felixa zasypali titulmi a pozemkami. Čo je pre históriu najdôležitejšie – na zlosť pyšných lekárov Felix požiadal, aby boli chirugovia tiež uznávaní ako lekári. Trvalo to len pár desiatok rokov a stalo sa tak. A jeho syn sa stal kráľovským chirurgom Ľudovíta XV (päťnásteho).
Cirkev proti pokroku
Prečo vlastne lekári dovtedy neoperovali a keď chceli pustiť žilou, museli zavolať obyčajného holiča, čo nevedel po latinsky? Pretože zákroky zakázala cirkev už v 12. storočí. Iba holiči (česky lazebníci, bradýři) mali potrebné nástroje. A boli teda aj chirurgovia alebo zubári.
Na akomsi slávnom koncile sa zhrčil zástup dobre živených chytrákov a vyhlásil, že cirkev sa hrozí krvi. Tzn. akékoľvek operovanie je zakázané. A tak na stáročia spoľahlivo v Európe zablokovali sľubne sa vyvíjajúcu praktickú medicínu. Doktor mal študovať svätého Augustína a hotovo. Túto myšlienku vytrvalo potvrdzovali na naledujúcich konciloch a ránhojičov pre istotu podchvíľou upaľovali. Našťastie, v 21. storočí už cirkev nevstupuje svojimi názormi do liečby pacientov, inak by sme boli v peknej riti, všakže?
Mimochodom, aj zdroj problémov kráľa Ľudovíta pochádzal z tvorivej cirkevnej dielne. Duchovenstvo zakázalo aj osobnú hygienu – kúpanie podľa cirkvi spôsobovalo choroby. A vraj ste pri ňom mysleli na sex. Takže kráľ sa v živote okúpal len dvakrát (na sex ale myslel neustále). Po dvore sa plahočil v superťažkých kostýmoch, naparfumovaný, namejkapovaný v obrovskej parochni, so zhnitým dychom a kyslým zvieracím smradom. Kráľa ste skôr zacítili ako zočili. Kráľovná tiež smrdela ako stará koza – v tomto medzi žobrákmi a aristokraciou nebolo žiadneho rozdielu. Obe spoločenské triedy si menili spodné košele veľmi zriedka a strata sviežosti dolnej zadnej časti košele pri prezliekaní nehrala rolu.
God save the king
Ľudovítova royal dolor in asinum stála pri vzniku anglickej hymny. Počas operácie kráľovná prikázala dvorným dámam tri hodiny spievať pieseň, ktorú zložil monsieur Lully špeciálne pri príležitosti roztiahnutia kráľovského otvoru – Bože, ochraňuj kráľa. Samozrejme, po francúzsky. Na francúzskom dvore sa v čase operácie potuloval istý chlapík, ktorý si zobral za manželku jednu Bourbonku a v tej dobe bol krátko anglickým kráľom ako Jakub II. Jakub a Ľudovít mali medzi sebou súdružskú družbu – prvý sľúbil, že uvoľní šróby katolíkom a druhý zase hugenotom.
Jakubovi pieseň učarovala. Zaumienil si, že z nej spraví anglickú hymnu. Fakt, že sa anglický (posledný katolícky) kráľ poneviera po dvore najväčších nepriateľov, svedčí o tom, že ho doma veľmi nemali v láske. O dva roky po opulentnom postrčení chirugického kolesa dejín vpred, ho z anglického trónu hnali svinským krokom. Ale hymnu – tú si Angličania nechali. Veľakrát ju potom prepracovali (mimo iného aj pre potreby kráľov ženského rodu).
Autorské práva boli v tej istej polohe ako hygiena – nikto s nimi ešte neprišiel. Tú istú melódiu si do hymny dalo viac štátov (Rusko, Nemecko, Nórsko, Lichtenštajnsko). Autor hudby je pravdedepodobne neznámy. Angličania majú, ako inak, hromadu teórií ako pieseň vznikla, alebo kto od koho čo okopíroval a čo kto kamsi pripísal. Francúzi veria, že anglická hymna vznikla pri operácii francúzskeho ritného otvoru číslo jedna a hotovo.
:::
- Obrázok je z výborného komiksu Neuveřitelné dejiny lékařství (Fabiani, Bercovici). Kompletná história lekárstva iba za 16 euro – minulý mesiac som sa tešil, že začal vychádzal komiks Bol raz jeden život a naraz je tu komiksová literatúra, ktorá z čitateľa urobí študenta medicíny.
- V článku používam termín kráľovná, aj keď de iure o kráľovnú nešlo, iba o jednu vychovávateľku, ktorá mala na starosti armádu kráľových ľavobočkov. Prvú manželku – Máriu Teréziu z habsburgského domu – Ľudovít veľmi neráčil. Keď zomrela, otvorili sa brány favoritkám. Boli krásne a dokonale skazené. A tak si Ľudovít potajomky zobral madame de Maintenon, nepeknú dámu bez urodzeného pôvodu, ktorá vo versaillskom Babylone vynikala čistotou ducha a skromnosťou. Cirkev strategicky tajný sobáš uznala, hoci nikdy nebol potvrdený písomne.