Toto je príbeh o japonskej morálke. Pre nás tak trochu sci-fi.
Malý odolný chlapík Tsutomu Yamaguchi bol 6. augusta 1945 na pracovnej ceste v Hiroshime. Zrovna v tomto čase sa Američania s vedeckými úmyslami rozhodli zhodiť prvú experimenálnu atómovku na živých ľudí. Enola Gay alebo ak chcete Little boy vybuchla ráno o štvrť na deväť. Yamaguchi by sa katastrofe aj vyhol, ale spomenul si, že nemá pečiatku na cestovných dokladoch. Ako sporiadaný občan vrátil na pracovisko.
Ozvalo sa veľké bum a mesto Hiroshima zomrelo. Šialený záblesk Yamaguchiho oslepil, poškodil mu ušné bubienky a spôsobil vážne popáleniny na časti tela. Náš chlapík sa prebral zranený v ohromnej spúšti o niekoľko metrov ďalej ako stál v čase výbuchu.
Čo mu však neprekážalo, aby sa nevrátil do roboty vo firme Mitsubishi. V meste Nagasaki. O tri dni tu vybuchla historicky druhá atómová bomba, Američania ju nazvali Fat Man a personál na lietadlovej lodi ju pokreslil všakovakými smiešnymi obrázkami a odkazmi pre Japoncov. Yamaguschiho ožiarilo, výbuch zničil všetky zásoby so zdravotníckym materiálom, takže si nemohol vymeniť obväzy na mokvajúcich ranách a týždeň sa zmietal v horúčkach. 70 tisíc ďaľších obyvateľov Nagasaki však nemalo ani také šťastie.
Ktokoľvek vymýšľal malých Japoncov, uplácal ich z odolného cesta. Yamaguchi sa dožil vysokého veku 93 rokov, zomrel v roku 2010 na rakovinu pečene a žalúdka. Bol jediným oficiálne uznaným človekom, ktorý prežil oba výbuchy bômb. Hoci v Japonsku existuje 160 ďaľších neoficiálnych príbehov o iných ľuďoch, ktorí pocítili americkú dvojnásobnú pomstu za Pearl Harbour na vlastnej koži.
Yamaguchi vraj odmietal vojnu ako omyl vlády – samozrejme, bol to len jeho súkromný názor, ktorým nevyrušoval verejnosť. V prípade prehry Japonska bol pripravený zabiť sám seba aj rodinu tabletkami na spanie. Nakoniec to dopadlo tak, že pracoval ako tlmočník pre americké okupačné sily. Jeho rakovina bola zrejme dôsledkom ožiarenia – pretože podobné problémy mala aj jeho manželka (zomrela v roku 2008) a všetky deti. Celá rodina zažila „čierny dážď“. Najmladšej dcére museli neustále vymieňať obväzy až do veku 12 rokov.
V jednom komediálnom seriáli BBC nazvali Yamaguchiho „Najväčším smoliarom na svete“ (okrem iného aj preto, že pracoval na výrobe ropných tankerov, ktoré Američania potápali jeden za druhým). Japoncov, ktorí tradične nerozumia britskému humoru, to popudilo ako výsmech obetiam výbuchu.
Mimochodom, spomínaní Briti majú tieto „survivor“ historky radi a často sa im venujú v zábavnom priemysle. Napríklad Violet Jessopová prežila ako servírka Titanic a o tri roky neskôr unikla aj na obrej sesterskej lodi Britannic, ktorá šla tiež ku dnu. Rodney Cocks to mal len pár metrov do Írskeho baru na Bali, keď tu vybuchla prvá bomba z veľkej série. O pár rokov neskôr ho o chlp minul samovražedný atentátnik v Bagdade. Bill Stone je anglickým Gabrišom Škultétym, ako vojak slúžil v 1. svetovej aj 2. svetovej vojne a dožil sa 108 rokov. Roger Villar zase počas 2. svetovej vojny unikal z jednej potápajúcej/bombardovanej lode za druhou. Zvláštna kasta ľudí, ktorých by sme my teda smoliarmi nevolali.
