Slováci a Maďari majú jednu peknú spoločnú vlastnosť. Radi fukajú kozlovi do zadku, aby sa mu rohy narovnali. Takže, keď nejaký našinec v Aténach po nejakom tom ouze a akiste v dobrom rozmare vyhlásil, že Franz Liszt mal slovenských predkov, začala sa zase fúkačka z oboch strán.
„Zo slovenského správania vidieť frustráciu z hľadania identity štátu s dvadsaťročnou minulosťou,“ rozohnila sa nad nesvätou krádežou maďarská veľvyslankyňa Eszter Sándorfi. Naši fúkači zase odpovedali podpásovkou – že najväčší Maďari boli Alexander Petrovič (Sándor -nechcesamihľadaťbodkynaO Petofi) a Ľudovít Košut (László Kossuth). A maďarský najslávnejší vedec János, po ktorom nazvali aj univerzitu v rodnom Komárne, strávil celý produktívny život pod menom Hans za oceánom. Skrátka – sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo.
Ono ten Lisztov otec sa volal Carl Czerny, pod čím Slováci (rozumie sa samo sebou) počujú Karol Černý a slovenskí nadšenci-historici vedia vystopovať Lisztových predkov až do 17. storočia v končinách, kde paprika nerástla. Bol to veľký hudobník a jeho Hungarian Rhapsody sa držala na vrcholoch rebríčkov, až kým Queen neprišli s Bohemian Rhapsody.
Keby tak počuli tito nebožtíci z učebníc dejepisu, ako sa ich potomkovia naťahujú o ich pôvod a aplikujú výdobytky modernej geopolitiky na staré mapy. Ľudia, čo v minulosti niečo dokázali, zrejme nesedeli doma na riti za počítačom, ale veľa cestovali, veľa jazykov vedeli a nepreslávili sa len „hatovaním“.
My, Slováci, sa napríklad hlásime k nemeckým vedcom od nás ako Jozef Karol Hell, Philipp Lenard (ktorého nám Nemci s radosťou prenechajú, pretože sa strápnil v konflitke s Einsteinom a následným liečením si komplexov po Hitlerovom boku) alebo Jozef Maximilián Petzval, ktorý sa tu a tam píše aj Petzwal alebo Pecval. Stačí sa prejsť po jednej slovenskej ulici a nájdete možno aj všetky tri tvary :).
Rozsúdiť starého Prešporáka, či bol Maďar, Slovák, Nemec, Chorvát, alebo Žilinec skrátka nie je ľahké.
Koho to vlastne okrádal Jurošík?
Bol teda zemepán z Jurošíka Maďar alebo Slovák? Jeho panský dolomán a početné prehry, ktoré mu hrdina zo zbojníckej jaskyne uštedroval, napovedajú, že ide skôr o potomka nenávidenej ugrofínskej vetvy.
Na druhú stranu mohlo ísť aj o miestneho Slováka. Ako nám ukazuje Palárikovo Dobrodružstvo pri obžinkoch, slovenská šľachta s obľubou pohŕdala dedinským slovenským jazykom a pomaďarčovala sa, kde to len šlo (ako v Rusku, kde šľachtici spíkovali len po français, až kým im nezhorela Moskva).
A čo keď to bol Nemec? Pamätáte si, ako zemepán neustále nariekal: „Ó, ja nešťastný zemepán.“ V celej jeho reči bol silný nemecký prízvuk. Navyše Nemci boli jediní poriadkumilovní ľudia v našej bordelárskej monarchii a zemepán mal truhlice so zlatom vždy úhľadne poukladané. Pokiaľ neodkážeme určiť zemepánovu národnosť, nevieme koho vlastne to Jurošík okrádal a či šlo o akt vlastenectva alebo len pľuhavé lúpežníctvo!
