Je to pravda. Aj naše kraje boli v oblasti demokracie kedysi moderné a pokrokové. V strednej Európe sa zaviedlo všeobecné volebné právo hneď po 1. svetovej vojne. Ženy vo Švajčiarsku sa dočkali úplneho práva voliť až v roku 1971.
To bolo dokonca neskôr ako vo väčšine štátov v Afrike, Ázii a Južnej Amerike. Najtvrdší postoj proti voľbám (akýmkoľvek) majú v Saudskej Arábii. Tu niečo také radšej nespomínajte. Ale napríklad v Spojených arabských emirátoch majú ženy právo voliť od roku 2006 – dokonca v pokročilom demokratickom móde, tzn. ženy sú rovnako obmedzené ako muži. V Kuwaite sa volí rovnoprávne od roku 2005. Či aj tam si naposledy chlapi smutne a zachrípnuto zajódlovali ako vo Švajčiarsku, nevedno.
V Južnej Afrike mohli ženy síce voliť už od roku 1930… ale iba tie biele. Predstavte si, že zrovnoprávnenie v tejto obľúbenej destinácii slovenských politikov na úteku pred zákonom, prišlo až v roku 1994. Belgičania, ktorí dnes v oblasti demokracie poučujú zaostalých východoeurópanov, schválili účasť ženám vo voľbách až v roku 1948 (predtym mohli voliť iba v samosprávnych voľbách). Prplať od žien do mužských žabo-myšich vojen si dlho nedali ani španielski caballeros či Juhoslovania.
Tradične demokratickí Briti obmedzovali volebné právo na podrobených územiach tak dlho ako to len šlo – prakticky, kým nevymrela stará generácia posledných hardcore imperialistov, teda do 50-tych a 60-tych rokov 20. storočia. V Číne prišli voľby až pred veľkým pochodom komunistov v roku 1947. Kolíska demokracie – Grécko – umožnila ženám voliť samosprávu v roku 1930, ale plne ich uznala za rovnoprávne až v roku 1952.
S čiastočným právom voliť u žien sa experimentovalo už tesne pred koncom 19. storočia na Novom Zélande a v Austrálii. Napríklad na takých Bohom opustených Cookových ostrovoch. Kým Fíni (ešte ako dŕžava ruského cára!) umožnili ženám voliť už v roku 1907, u nás sa v roku 1907 oslavovalo len všeobecné volebné právo pre mužov.
Československo – náš vzor!
To bolo ešte za monarchie, a to sa nám Slovákom – neráta. Lebo s účasťou v uhorskom parlamente sme to spravidla dotiahli väčšinou aj tak len na jeden kus (alebo ani to nie).
I zavedenie mužských volieb bolo, samozrejme, míľníkom – stalo sa tak 25. januára 1907. Na toto výročie si dnes už nikto nespomenie. Možno by stálo za to spomenúť si na prvé československé voľby – ktoré nám mohli závidieť mnohé vyspelé krajiny.
Najskôr sa volil tatíček prezident – v roku 1918. Najväčšia voľba – do Národného zhromaždenia sa odohrala o dva roky neskôr. Pravda, nie na celom území, lebo novo formujúci štát sa ešte sporil o územia so susedmi. Niektorí Oravci a Spišiaci ešte nevedeli, do ktorého štátu ich šupnú. Diplomati a vytyčovacie komisie polámali ešte veľa ceruziek aj po obecných a župných voľbách v roku 1923.
Voľby mali niekoľko sympatických rozmerov. Účasť bola povinná. Voliť mohli všetci nad 21 rokov, ale byť zvolení mohli len tí, čo dovŕšili 30 rokov. Sympatický nástroj, cez ktorý nemali šancu preliezť bársaskí kolesíci rovno zo školy.
Voľby vyhrali socialisti a účasť na vláde mala aj strana s hrozivým názvom Nemecká sociálno-demokratická strana robotnícka.
