Každému, kto číta noviny, musí byť jasné, že v Amerike plávajú vo vode iné baktérie ako u nás. Pozrime sa bližšie, ako sa obyčajný pospolitý ľuď díva na hrdinstvo v americkom formáte a v stredoeurópskych reáliách.
Príbeh Sediaceho býka by sa dal zhrnúť do jednej vety: posledný Indián, ktorý nakopal zadky yankeeskej kavalérii. Že je hrdina, samozrejme, bežný Američan pozná z obalu na čokoláde alebo aspoň zo starého filmového plagátu. Aj jeden wrestler pod menom Tatanka Iyotanka (Sitting Bull) istého času bavil americké publikum s indiánskym pierkom v slipoch.
Intelektuálnejšia časť Ameriky túto históriu berie s rezervou. Svet je tu skrátka bielo-čierny a biele tváre fandili vždy radšej generálovi Custerovi. Ten bol podľa všetkého ukážkový príklad iniciatívneho blba vo vedúcej funkcii – napriek početným vojenským skúsenostiam z občianskej vojny dopadol ako utopený delfín.
Americký typ hrdinstva môže vzniknúť len vo veľkej rachote – teda pri streľbe, vybuchovaní, či horení. Podľa toho aj vyzerajú legendy, ktoré zákonite obostierajú každého hrdinu. To, že americkí kavaléristi vystrieľali posledný náboj a až potom podľahli presile je však podľa archeologických vykopávok bájka. Nemali čas, lebo boli vyzbrojení len puškami na jeden výstrel a početnejší Indiáni mali oveľa väčšiu kadenciu.
Ako náš hrdina Sediaci býk dopadol? Áno, hádate správne, cestoval napokon s cirkusom po Amerike a venoval sa showbiznisu. Aj posledná indiánska vzbura zo 70-tych rokov 20. storočia tak dopadla. Šup s revolucionármi do Holywoodu. Jeden z vodcov, Russel Means sa preslávil ako skvelý Chingagook v Poslednom Mohykánovi.
Jan Sladký Kozina
Na českého hrdinu zo 17. storočia sa nazerá optikou česko-nemeckých treníc. Chodovia povstali po prehre na Bielej hore, pretože ani cisár a ani ich nový nemecký pán nestáli o ich staré výsady. Chodovia strážili 300 rokov juhozápadnú hranicu českých krajín pred Bavormi, boli to hrdí sedliaci a strážcovia, ktorí sa spovedali len kráľovi. Mimochodom, Chodovia sa volali zrejme preto, že sa pri tom asi dosť nachodili :). Je možné, že boli ako kolonisti niekedy veľmi dávno pre svoju privilegovanú úlohu vybraní niekde v Poľsku, na Slovensku alebo Srbsku.
Tento európsky hrdina (ktorý sa stal známy až po Jiráskovom zromantizovaní a Kovařicovej opere) nebol žiadny akčný hrdina ani sa nehral na kovboja. Rovnako ako u Siuxov, aj Chodom boli upreté staré práva, ktoré pamätali ich otcovia, dedovia a pradedovia. U Kozinu je však viac ako mávanie puškou dôležitejšia jeho duchovná sila – neustúpil pred neprávom (reprezentovaný priamo súdnou mocou) a skončil na popravisku.
Dnes ho vnímame ako protifeudálneho bojovníka. Dva pamätníky na Kozinu visia priamo v areáli Plzenského prazdroja. Tak ako mnohí iní legendárni hrdinovia (napríklad posledný upálený templársky veľmajster), aj Kozina preklial uzurpátora Lomikara a do roka a do dňa mu poslal pozvánku na Boží súd. Jeho posolstvo je filozofické a žiaľ, stále aj politické.
Koniec býka
Ale aby sme Sediaceho býka nezosmiešňovali – dodajme ešte ako zomrel. Zabili ho jeho vlastní – takmer 50 členov Indiánskej polície, ktorí ho na rozkaz americkej vlády prišli zatknúť. Šlo o konflikt pohanského indiánskeho pohľadu a povinného kresťanstva, ktoré vláda v rezerváciách zavádzala s účinným nástrojom prídelu potravín.
Americká história túto škrvnu vymazala jednoducho – ostatne, ako mnoho iných škvŕn. Nikde nebol zlý úmysel, jednoducho boli všetci ozbrojení, jednému anonymovi rupli nervy, a bác ho, už to do seba všetci šili.
Takto upratali historici aj incident, ktorý sa odohral v tom istom čase a kde elitná 7. kavaléria (tá istá, ktorú porazil Sediaci Býk) postrieľala tretinu kmeňa náčelníka Veľká noha, ktorý chorý na saniach, s deťmi a ženami šiel vyhovoriť šamanom ich bláznivé duchárske nápady… Kavaleristi boli pri súde oslobodení a bolo uznané, že nešlo o pomstu. Proste 500 po zuby ozbrojených vojakov s ťažkými zbraňami zase trošku pozmätkovali.
Zdá sa aj vám, že sa nebohý náčelník Veľká noha na svojej posmrtnej fotografii usmieva?
