Na pive
Mäso teraz a predtým

Mäso teraz a predtým“Chudoba zežere,” tak sa vraj vraví medzi zamestnancami potravinárskych podnikov, ktoré sa venujú výrobkom s ľudovými cenami. Ak máte nejakého známeho, kto robí v niečom podobnom, iste ste neraz počuli hrôzstrašné historky, čo všetko sa v rámci masovej produkcie robí.

Ono ani v tých predajniach to nemusí byť terno – kúpite si mleté mäso v Tescu a zrazu doma pozeráte, že nejak stratilo červenú farbu a ťahá to skôr do zeleno-hneda. Čo je staré a fľasne na zem, pomelie sa a hneď je ako nové. Však ono možno aj to prastiatko vyrastalo len na odpade potravinárskeho podniku a rastových hormónoch.

Pomelú sa sledie hlavy, poleje sa to lacným olejom a nazve sa to treska v majonéze. Do múky pridáte kopu soli a 11 emulgátorov a hneď tu máme šmakovné slaninové chipsy vo vrecúšku plnom vzduchu. Do pizze sa šupne milimetrový štvorček šunky a už má právo nazývať sa šunková. Zafarbená sladká šťava sa zahustí a hneď tu máme Včelí med. Na konzerve s kŕmnou kukuricou sa vymení etiketa s pekným obrázkom – a hurá, máme tu konzumnú kukuricu.

Ostatne, každý sa na tieto legálne a poctivým právom podopreté postupy môže pozrieť napríklad v kultových videách Romana Vaněka Peklo na talíři.

Trošku posypovej soli ešte nikoho nezabilo

Pre slovenských cestárov je vraj posypová soľ drahá, preto si občas vypomôžu s pieskom, kamienkami alebo iným materiálom. Čo je drahé pre cestárov, nemusí byť nedostupné pre potravinárov. Poľskí odborníci sa preslávili tým, že cestársku soľ s flegmaticky šupnú do klobás či pečiva a dokonca to s pokojom Angličana ešte napíšu do zloženia.

Najnovšie nám z Poľska dorazila správa, že niekoľko druhov chutných keksíkov sa vylepšovalo jedom na potkany. Dokonalý spôsob ako zahubiť potkaniu časť osobnosti v nás. (Poznámka – celý tento text je cynický, dúfam, že ste si to všimli :)). Poliaci sa preslávili v Európe aj svojimi vajcami (kadmium, olovo, baktérie e-coli, samé dobrôtky) či dioxínovým mäsom. Čo taký dioxín dokáže s človekom urobiť, stačí si nagoogliť znetvorenú tvár ukrajinského politika Juščenka, ktorý dostal len maličkú nesmrtiacu dávku. Slovenskí inšpektori však zakázali aj poľské kvasené uhorky alebo kyslú kapustu.

Ale aby sme Poliakom nekrivdili – dioxíny sa našli aj v nemeckých die wurst a v nemeckých uhorkách zase obchádzala baktéria e-coli. Maďari sa zapísali do štatistiky farbením mäsa (krajšie je červené) a Česi zase megaškandálom s alkoholom, kde už šlo s podstate o masovú vraždu. Metanol miesto ostrekovačov skončil v telách chudákov, ktorí nakupujú tvrdý alkohol v bandaskách za pár korún.

Gordický uzol, ktorý sa nedá rozťať

Slovenské potraviny tvoria 45 % nášho trhu a 75 % našich kupujúcich má mesačný príjem do 500 eur. Čiže väčšina ľudí nakupuje čo najlacnejšie a veľa zákazníkov v hypermarketoch obchádza “cigánske kúty” so starými zlacnenými potravinami. Potravinárstvo je nesmierne tvrdý biznis s veľkou konkurenciou. Nezabúdajme, že najväčší potravinári u nás občas vlastnia aj chemické závody :). Prvovýrobcovia potravín sú u nás dlhodobo v strate a doháňajú to len dotáciami a účasťou v čiernej ekonomike. Spracovatelia sú ako tak v pluse, no prví aj druhí, sú obchodnými reťazcami tlačení do cien na hranici prežitia.

Obchodné reťazce skladujú časť potravín na dvore – áno, tak veľkú chladničku nemá žiadny hypermarket, aby sa tam všetko vošlo. Ako brigádnici-dokladači sme mohli sledovať ako sa okolo bedien s ovocím preháňajú potkany (koniec koncov, na dvore sú vždy aj kontajnery s odpadom), pred svitaním tu trošku primrzne, potom sa pustí vlahý jarný dáždik a poobe vykukne slniečko…

Ľud žiada nízke ceny, tak ich má. Panem et circenses!

 

O autorovi Zobraziť všetky články

admin