Na pive
Slovenská radosť, český smútok

Slovenská radosť, český smútokPrvýkrát v histórii sme v hokeji porazili Čechov tri razy po sebe. Aj vy cítite to zvrátené zadosťučinenie? Pretvarujete sa, že je to úplne normálne?

Obdobie veľkých prehier v hokeji trvalo rovných desať rokov.  Po rozpade spoločného štátu nás šupli do céčka na majstrovstvách, inými slovami, kopli nás do vajec a poslali zbierať jahody. Tam, kam patríme, sme sa vrátili najrýchlejšie ako sa dalo. Lenže…

Celú dekádu vyvádzal po slovenských holiach český démon. Vždy v tú istú dobu – na konci jari, keď boli Majstrovstvá sveta v hokeji, podujatie s veľkými očakávaniami a nemravnými predčasnými odchodmi.

Na slovenských uliciach vtedy zavýjali psy, skučal vietor a rozfukoval noviny so športovým spravodajstvom, ktoré už nestáli ani hygienickú pomôcku na záchode. Sem-tam osamotený uponáhľaný chodec s budajkou stiahnutou hlboko do očí si trúfol prejsť cez cestu do krčmy, kde vládla nálada ako na Gottwaldovom pohrebe, keď súdruh Široký opisoval ako spolu s Klementom vyháňali buržoustov z Pražského hradu.

Desať rokov mali naše vzájomné zápasmi s Čechmi rovnaký scenár – tesné prehry, dekapitačné prehry veľkým rozdielom, potupné konce zápasov s povinnou pesničkou Kde domov múúúj a vyškieraním sa našich bratrancov spoza záhorackých hraníc.

Zakaždým ten istý nárek sa ozýval v slovenských dolinách. Že sme ich zase prekorčuľovali, ale nemáme koncovku, brankára nemáme, že to skurvené české šťastíčko nás zase potopilo, že chlapci sú nervózni pri streľbe, že v puku sú magnety nastavené tak, že naša strela sa odrazí vždy von z brány a česká ide od tyčky do siete…

Opona nad slovenským hrobom sa zatvárala, potrhanú slovenskú vlajku zadupávali naši nepriatelia ako handru do blata. Počet samovrážd stúpal, majitelia barov odhlasovali živnosť a stúpali si do radu na Úrade práce. Dokonca aj keď sme vyhrali vo Švédsku zlatú medailu, zlovoľné jazyky spoza Moravy tvrdili, že to bolo preto, lebo sme vo vyraďovacích zápasoch nestretli Čechov… a my sme v temných kútoch duše vedeli, že je to tak, hoci konečne sa zozbierala naša stará legendárna zostava, ktorá sa nezišla od Lilehammeru.

Čudná psychológia robila z našich elitných hokejistov nervózne zlomené uzlíky smoly, chlapcov na rybníku, ktorí váhajú, či to majú napáliť dedkovi v kviňťákoch trochu vyššie ako povoľujú pravidlá.

Až to nakoniec došlo. Český démon dostal slovenským pukom medzi polky až mu stiahlo chvost do miest kde slnko nesvieti.

V roku 2003 Mark Zuckerberg práve zakladal Facebook – nástroj, kde o 10 rokov neskôr nejaký chytrák založil skupinu, kde želal slovenským hokejistom, aby havarovali na lietalde. Pretože sme ich práve porazili. Ale nebolo to už prvýkrát.

Mor ho – a voľ nebyť, ako byť otrokom

Vyhrali sme konečne vtedy aj v tom Fínsku – štýlovo, v bitke o bronz 4 : 2. Už v skupine sme nesmelo remizovali a nakoniec slovenský živel natrhol Čechom pásky na hokejkách. To nebolo obyčajné víťazstvo. To bol povýšenecký nadržaný akt objavovania vlastnej fanúšikovskej zvrátenosti. Keďže Facebook bol v plienkach, nemohli sme vtedy Čechom vykričať všetky tie škaredé veci, za ktoré by sme sa dnes niektorí možno hanbili.

Urobili sme z nich handrových panákov s modrým trojuholníkom na čele. Vymačkali sme české citróny do Popradského čaju.

Dali sme ich. Tak hnusne sme ich dali, že privatizácia VSŽ za Mečiara bolo oproti tomu gentlemanská zábavka pri partii mariášu. Na českú kotlinu sadol tatranský mráz. Naša Nemesis, ktorá svojimi športovými úspechmi dokázala zamindrákovať celú jednu generáciu, padla ako pevnosť Angmar na severe Stredozeme.

Slovenské hordy rozdrvili nepriateľa, hnali ho pred sebou a jeho deti brali do otroctva. Pod kopytami drúzgali kosti nepriateľových otcov a počúvali nárek jeho žien.

No, čo si budeme hovoriť, náš komplex z prehry v Českom, bol naozaj veľký. Hoci to bolo len hokej a Bulharov sme raz porazili bez komentára aj 20:0. Česi boli (stále sú) jednoducho pre nás ako Švédi pre Fínov krát štyri. Skrátka pri hokeji sa naše blízke národy nedokážu už nikdy tešiť naraz.

Otázka znie – prečo sa tak radujeme, keď sme teraz vyhrali tri-krát po sebe len v prípravných zápasoch; veď každý vojak vie, že ľahko na cvičisku, ťažko na bojisku? Český démon si tam niekde v studenom hnijúcom kúte brúsi hokejku…

O autorovi Zobraziť všetky články

admin