„Skutočne nie som vlastencom – nielen z morálnych alebo intelektuálnych dôvodov, ale aj preto, lebo k tomu nemám žiadny citový vzťah. Ako sa môže človek zmieriť s vlastenectvom, keď bolo v jeho mene zavraždených šesť miliónov židov? Niekto možno namietne, že to bolo v Nemecku; také vražedné bunky však driemu v každom národe.“
Takto rozpráva Charlie Chaplin, komik 20. storočia o vážnej téme vlastenectva (v knihe Môj život, ktorú do slovenčiny preložil Vladimír Soják). Charlie bol známy, že nerád politikárčil verejne, ale názory mal. Novinári, ktorí mu liezli „až do spálne“ rozpitvávali jeho narážky.
Chaplin si získal povesť socialistu, ktorý hľadí zhovievavo na boľševikov (čo ale v Holywoode nebolo až tak neobvyklé pred 2. svetovou vojnou). Priatelil sa so všemocným Wiliamom R. Hearstom, ktorý zase prechovával sympatie k Nemcom – až na hranici škandálu.
Do Diktátora sa pustil, keď po dlhých rokoch ošiaľu, keď jeho popularita a náklonnosť obecenstva zrazu prudko vychladli. A Diktátor natočený v roku 1940 bol pekne kontroverzný film. A žiaľ, aj predvídavý. Najskôr Chaplina všetci od filmu odhovárali, keď vypukla vojna medzi Anglickom a Nemeckom, začali ho naopak poháňať k nakrúcaniu. Ozvali sa aj americkí nacisti, hrozili výtržnosťami v kinách. Niektorí kritici film zvozili s tým, že je „prstom komunizmu“, iní zase za patetický prejav na konci. Ale milionárovi Charliemu zarobil oveľa viac ako čokoľvek predtým.
Z hľadiska histórie kinematografie ide o megaúspešný prvý zvukový film Chaplina – zvuk sa dostal do módy už skôr, ale staromódny Charlie to skúšal ešte nejaký čas s nemým filmom. Na zvuk sa díval dlho skrz prsty. Napokon sa však aj posledný holywoodsky herec odučil umeniu čistej pantomímy. Zrovna pri Diktátorovi to bola škoda, lebo Hitler a Mussolini svojím patetickým prejavom dodali dostatok materiálu pre nemú paródiu.
Mimochodom, Charlie bol rodený Angličan, ktorý sa usadil v Amerike a počas vojny mu v oboch krajinách vyčítali, že sa nezapojil do svetových vojen. Nechajme Charlieho dokončiť jeho myšlienku v jeho memoároch:
„Nemôžem vykrikovať o národnej hrdosti. Ak je niekto predchnutý rodinnou tradíciou domu so záhradou, so šťastným detstvom, rodinou, priateľmi, môžem jeho pocity pochopiť. Ja som však v takom prostredí nevyrastal. Vlastenectvo pre mňa spočíva prinajlepšom tak v národných zvláštnostiach, ako sú konské dostihy, poľovačky, yorkshirský puding, americké hamburgery a coca-cola, ale dnes sa také miestne špeciality rozšírili po celom svete. Prirodzene, že keby krajina, v ktorej žijem, bola napadnutá, myslím, že by som bol schopný najväčšej obete. Nie som však schopný vrúcnej lásky k vlasti; stačilo by, aby v nej prevldáli nacistické tencencie, a opustil by som ju bez výčitiek svedomia – a ako som vypozoroval, zárodky nacizmu, i keď v súčastnosti tlmené, môžu veľmi rýchlo ožiť v každej krajine. Preto sa nechcem obetovať pre žiadne politické ciele, ak im len osobne neverím. Nechcem byť žiadnym mučeníkom nacionalizmu – a práve tak netúžim zomrieť pre nejakého prezidenta, ministerského predsedu alebo diktátora.“
