Veľký porovnávací test pív Made in Hrvatska skončil skôr ako začal. Prečo? Nuž, lebo to nie je žiadna sláva. Jedno pivo ako druhé. Medzinárodná móda unifikovaných vodnatých pív valcuje aj pri Jadranskom mori.
Z necelej tridsiatky reprezentatívnych vzoriek nie sme veľmi múdri. Ukážky sme nakúpili väčšinou v markete Konzum – vraj number jedna v celom Chorvátsku. Za zmienku stojí, že „naozajstné“ pivo tvorí len asi polovicu zásob v obchode, zvyšok sú Radlery a iné podrazy.
Všetko je to svetlé pivo s volume okolo 4 %, žiadna pšenica, tmavé pivo, iné chute. Pravdu mal ten majiteľ Bernarda, keď tvrdil, že dnes sa už nikto nestará, aby pivo dozrievalo dlhé týždne v pivniciach… Sem-tam síce človek v bare narazí na niečo exotickejšie, ale žiaľ, domáci barmani si obľúbili vetu – toto nemáme. Väčšinou držia sud jednej značky a ostatné položky v menu lístkoch majú na srandu králikom.
Značky sú prakticky z domácej produkcie plus nemecko-holandsko-belgické lacné pivá druhej triedy. A ešte nejaký ten Čech, rafinovane varený v Chorvátsku. Domáce pivká obohnané národnou červenou-bielou šachovnicou pozná dôverne každý skúsený dovolenkár.
Hlavní rivali – Ožujsko a Karlovačko, a potom nejakí tí ďaľší upotení závodníci ako Hajdučko alebo pivo s názvom Pivo, lacná varianta na nášho Pandúra s minimom alkoholu. Dokonca majú aj jedno, na ktoré by sa urazila slovenská katolícka cirkev – pivo Sokol. Číslo jedna by malo byť Ožujsko – v nápadných žltých farbách, neurážajúcou eurochuťou (ako väčšina zvyšného závodného poľa). Ale ruku na srdce – ako dobré je pivo, ktoré potrebuje masívnu reklamu zo všetkých strán? Na propagáciu Ožujska dovolenkár naráža úplne všade. Pred heslami ako Žuje je zakon alebo Prirodno je Žuju piti sa nedá ujsť.
Tieto „lacné“ pivká stoja každé v obchode cez euro, dokonca sa to blíži k dvom; nuž a samozrejme, čapované sú tri, štyri eurá…. v závislosti od regiónu. Čím južnejšie k moru, tým horšie. Napriek cenám majú miestni barmani nepekný zvyk čapovať pod čiarku (poprípade poháre žiadnu rysku vôbec nemajú). Každý čapák má inú penu biednej výšky a konzistencie (ak ju vôbec má), celé to vyzerá tak, že skúsenému pivárovi ostanú len oči pre plač.
Poriadnu penu má Mníchovčan Paulaner alebo osvedčená belgická Stella Artois, ale v ich prípade zrejme nejde o čistú prírodu :). V každom prípade aj farba a pevná šľahačka sa rátajú (keď už nič iné… – hlavne ten Paulaner je skôr kyslý ako horký, kde sú tie časy, keď mal zákazník za takéto pivo na stole právo prefackať čašníka).
No a tak ďalej. Naozaj to nestojí za reč. Jedno pivo ako druhé. Neurazia, zaženú smäd, ale žiadny zážitok pri Jadrane nečakajte.