Na pive
Kapitán Scott

Kapitán ScottAmundsen a Scott, dvaja tvrdohlaví býci, si za ohradu svojho súperenia nevybrali nič menšie ako kontinent Antarktída, alias v tých dobách Terra Incognita – zem tak nepreskúmaná, že ani poverčiví kartografi tu nepredpokladali obľúbený výskyt drakov.

Usporiadali šialený pretek v ľadovej pustatine, kde sa jeden príbeh skončil ako absolútny triumf a druhý ako tragická historka z dejepisu. Scott priplával na plavidle s menom Terra Nova a tak aj jeho expedíciu historicky neskôr premenovali. Meno lode naozaj vystihovalo smutný osud výpravy.

Scott aj Amundsen boli obaja skúsení polárnici. Okolo zamrznutého pobrežia sa obšmietali už dlhšie, aj keď pravda nie tak dlho ako Robert Peary, ktorý na dobytie prístupnejšieho Severného póla zbieral odvahu až 25 rokov. Mohli sa oprieť o výskumy slávnych bádateľov ako sir James Clark Ross, ktorého udivená posádka sa zabávala na objave tučniakov a zopár vzoriek aj tĺkli kvôli štúdiu po hlavách kyjakmi (nakoniec zabrala až lyžička s kyjanidom).

Výprav sa okolo Antarktídy motalo viac. Nakoniec sa vyprofilovali dve skupiny, ktoré mali gule dotiahnuť zdanlivo nezmyselný cieľ (zapichnúť vlajočku do snehu) do do konca. Amundsen pôvodne šiel objaviť severný pól, ale tu mu vytrel kocúra spomínaný Američan Peary – Nóri šikovne stočili kormidlo na juh. Tu nazvali novú plochu Zemou kráľa Hakkona. Veľmi originálny názov, ak vezmeme do úvahy, že kapitán Scott ju zase za veterných fanfár pomenoval Zemou kráľa Edwarda.

Obe výpravy sa dajú dobre rekonštruovať podľa denníkov ich účastníkov. I keď z tej druhej výpravy našli denníky až takmer po roku pri ich mŕtvych telách… Mám knihu z antikvariátu z roku 1936, ktorá presne popisuje ich plahočenie sa bielym peklom. Fascinujúca kniha, kde čitateľ 150 strán číta o tom, ako partia borcov mašíruje po snehu a sem-tam odmerajú svoju polohu. Paráda! Česť a odvaha v tých časoch znamenali niečo úplne iné ako dnes. Títo chlapíci evidentne nemárnili čas sedením na pive.

Scottovi nič nevychádzalo. Počasie bolo takmer stále mimoriadne nepriaznivé a vziať poníkov s motorovými saňami sa ukázalo ako fatálna chyba. Amundsen naopak sa tešil dobrému počasiu a tak zo svojich snežníc sa mohol často kochať monumentálnymi krásami okolitej mrazivej prírody. Občas sa dokonca povozil na saniach s plachtou, ktoré poháňal vietor. Len sem tam zabil jedného zo svojich verných polárnych psov, aby jeho mäsom nakŕmili jeho kamarátov. Na začiatku ich mal 119.

Predtavte si tú situáciu zo Scottovho pohľadu! Plahočí sa neuveriteľne krutými snežnými búrkami k pólu, každá sekunda je obrovské utrpenie. Po tom všetkom príde do cieľa – a vlajočka konkurenčného kráľa je tu už zapichnutá. Samozrejme, ako vojak a chlap si musí uznať trpkú prehru…

Kdesi na ceste späť si Scottovia skupina vyrátala, že nemajú dosť zásob ani síl na návrat. Hra skončila. Začala nesmierne krutá a pomalá smrť, kde neexistovala ani nádej na záchranu. Uprostred šialenej odysey už šlo len o jediné – dohrať hru so cťou. Prvý umrel Evans. Po ňom dobrovoľne odišiel neľudskou zimou zmrzačený kapitán Oates, ktorého posledné slová sa zapísali do dejín ako slová sebaobetujúceho sa chlapa.

Po ôsmich mesiacoh našli aj Wilsona, Bowersa a Scotta. Prví dvaja zaspali zakutaní vo svojich vreciach. Scott si vrece otvoril a rozpol si kabát, možno umrel ako posledný. Stihli napísať niekoľko listov na rozlúčku. Scott svoj list adresoval vdove Scottovej.

Jeho posledný zápis v denníku je: “Už nemôžeme dúfať v zlepšenie. Vydržíme až do konca. Smrť už nemôže byť ďaleko. Je to kríž, zrejme už nebudem schopný ďalej písať. Preboha! Starajte sa o naše siroty!”

O autorovi Zobraziť všetky články

admin