Na pive
Socializmus a kapitalizmus

Socializmus a kapitalizmusBoli lepší komunisti, alebo demokrati? To je predsa každému kto zažil oba systémy jasné. Každý je odborníkom na vlastnú dobu a keďže iné časy človek nezažil, neslobodno sa mu k nim vyjadrovať.

V novembri 1989 mi bolo päť rokov a takmer všetky moje spomienky súvisia s politikou a so školkou, respektíve s politikou v škôlke.

Pamätám si napríklad na prvý rasovo motivovaný útok na nášho neobľúbeného počerného spolužiaka. Slovo Róm bola vtedy absolútna novinka, vlastne sa vtedy ešte písalo bez dĺžňa. Tento náš nový spolužiak (stále sa sťahoval hore-dole) chcel s nami kopať bojový zákop. Bol to ambiciózny projekt naprieč celým pieskoviskom – nepamätám si, žeby sme vtedy kopali niečo väčšie. Skrátka nepozvaný votrelec narúšal trochu posvätnosť celej veci, načo mu iný militatný spolužiak rozbil lopatkou hlavu. Pani učiteľka musela všetko nechať tak a bežať s neborákom do nemocnice. Aj deti vedia byť kruté. A lopatky sme poctivé komunistické, nie plastové pásiky ako dnes. Taká lopatka bola ťažká a celá zo železa. Aj pán kurič takú používal.

Aj na zeleno natretú trojkolku  som mal takú komunistickú, to jest bol to silný a na detské rozmery mohutný stroj. Zrážka s ním nebola žiadna sranda. Tie dnešné trojkolky sú oproti tomu starému monštru neškodné škrupinky.

Ale aby sme len nechválili socialistické výrobky – jedna z najhnusnejších spomienok sa mi viaže na chleba v škôlke. Ten sa ani ľudským jazykom nedá pohaniť. Pekári mali vtedy úplne na saláme – do škôlok vozili skrz naskrz zhoretý chleba. Čierne odporné kôrky od múky, na to dosmrti nezabudnem. A ani na spolužiačku, ktorá sa vymrdzovala a nechcela jesť nič iné, okrem práve tých čiernych kôrok :).

Nuž a nakoniec prišiel čas, keď skončili dobré časy a človek sa musel posunúť na nový životný stupeň. Reč je o vstupe do prvého ročníka na ZŠ, ktorý vždy bol a bude dôležitejší ako maturita, svadby, pohreby a neviem čo.

Bola to strašná (ale strašná) radosť. No ale aj trochu úzkosti. Keď sa zapisoval do prváku môj o rok starší brat, mama ma vzala s ním a dostalo sa mi tej cti spoznať o čom celá tá procedúra je – pri zápise dostal brat novučičké krásne farbičky. Ako inak – v poctivom komunisticokm puzdre z tvrdého plastu a psychoobrázkom na obale. Také farbičky mohli vážne zraniť.

Ťažko opísať to nadšenie pred mojím zápisom. Však ani na tie Vianoce sa netešíme celý rok. Moje nové farbičky (nechápem, prečo tam dávajú bielu?) boli už takmer isté. Marketing umierajúceho socialistického školstva finišoval.

Lenže čo sa nestalo? Prišla nežná revolúcia  (podľa niektorých doba kachličkovania, podľa iných prevrat eštébákov, ktorí dostali chuť na kapitál a podľa tretích západné sprisahanie proti východu). Dospelí boli viditeľne ako na ihlách (nám deťom to bolo celkom fuk), chodili na autobusoch do väčších miest poštrngať si na chvíľu kľúčami. Na rieke Morava sa pripíjalo záhoráckou slivovicou s Rakúšanmi a v hlavách niektorých chytrákov sa už rodili prvé smelé plány na privatizáciu bez nákladov.

V skratke späť k môjmu príbehu – žiadne farbičky po revolúcii napokon neboli. Kapitalisti so mnou prvý-krát vybabrali.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin