„Tak kde ste, bájni pankáči?“ nôti Dáša Von Fľaša. Z hľadiska sa s pochopením prizerajú vyžehlení mladíci a slečinky popíjajú vínko z pohárov na stopke.
Je to pravda, pankáči, to sú dnes len handry a póza (holé kosti, ako spieva Dáša). Pankáč po tridsiatke, to už je len taký ujo v svetri, čo sa raz do roka zvezie na MHD. Stane sa to všetkým. Drsný metalista, smrť, krv a zatratenie, z tých sú najmilší slniečkári, pouličný šmejd vagabund hiphoper vychádza na ulicu, len keď ho mama pošle so smetným košom, geek baba má fajné tričko s veľkými ceckami a okuliarmi a o Ludolfovom čísle si myslí, že to má niečo s virtuálnym sexom. Naozaj posledný pankáč u nás bol Paľo Habera, keď spieval pesničku Nároční :P.
Všetka mládežnícka rebélia sa zleje do tých istých pomyjí. Akurát panku to netrvalo dlho, ten umrel skoro ešte ani nevychladla Viciousova mŕtvola. Hnutia sú systémové a systém zabíja. Je ťažké byť antikultúrnym protivládnym a zároveň sa hrať vo vani s gumennými kačičkami, že. Aj Shane MacGowan si už kúpil žiarivý holyvúdsky úsmev.
No, ale to sme odbočili, vlastne sme v tomto minireportíku chceli pochváliť Dášu :). Pretože tento chalanisko so svojou gitarou, obrázkami a ekonomickým modelom vyzerá furt dobre, teda autentickejšie než Jury z Konfliktu, keď s čírom na hlave za koncert 30 x zopakuje, že je pankáč. Dáša si to dáva, svojím tempom na ministejdžoch (ak sa stolička dá považovať za stejdž), je hanblivý a nesmelý (stále má zavreté oči), vypadáva mu text a má výchovné pesničky o náckoch. Raz by sme ho chceli vidieť na jednom pódiu so Žitom Landom.
Fotka je z pezinskej Špajzy (meno má ten bar podľa veľkosti a absorbčnej kapacity živej hmoty). Na záver jednu pesničku, ktorú si pankáči púšťajú len potajmoky ako Stinga.
