Zdá sa, že ľudí prekvapilo dnešné vyhlásenie slovenských biskupov, že ich zákony sú nadradené nad tie štátne. Mňa to neprekvapilo – mám v polici knihu od Laca Mňačka Kde končia prašné cesty. Hneď som ju vytiahol, oprášil a nalistoval príslušnú kapitolu.
Reportáž bola o výbušnej púti na Sivej Brade začiatkom päťdesiatych rokov, po ktorej komunisti zavreli biskupa Vojtaššáka a spolu s inými duchovnými ho natrvalo uložili k ľadu. Pravda, Mňačko písal reportáž z pohľadu komunistu a tí vyhlásili kléru vojnu. Mnoho duchovných zmizlo kadetade a úlohou červeného reportéra bolo legimitizovať všelijaké krutosti nového režimu. Na púti si všímal najmä opilstvo a politiku.
Lenže Mňačko bol hádam najmenej dogmatický komunista v histórii a pokojne kritizoval aj modlu Gottwalda – a to boli oveľa pikantnejšie texty, pretože prezidenta poznal osobne a vedel aký dokáže byť maličký.
Vojtaššáka považoval Mňačko za posledného zemepána na Slovensku – pretože Vojtaššák ním naozaj bol. Dokonca mal vlastný feudálny zákonník, ktorý nadradil nad štátne zákony. Vo svojej Kapitule postavil kňazský seminár, ktorý nesie jeho meno a ktorý dodnes produkuje kňazov, ktorí veľmi dobre poznajú názory svojich učiteľov. Prečo by si mali myslieť, že zákony sekulárneho štátu stoja nad cirkevnými?
Biskup Vojtaššák… prvá informácia na slovenskej Wikipédii vraví, že bol obeťou vykonštruovaného procesu a že bol signatárom Martinskej deklarácie. Prvá informácia na anglickej Wikipédie hovorí, že bol spoluzodpovedný za deportácie Židov do táborov smrti počas vojny.
Mňačko mu uznával jednu vec – na to že jeho biskupstvo ovládalo časť spišského priemyslu, malo vlastnú banku, tlačiareň a a ročný dôchodok 4 milióny korún – že vzhľadom k tomu všetkému žil biskup skromne a bez prepychu. Mňačko dodal, že na zlosť biskupského správcu po zatknutí vykopali zo zeme biskupove archívne vína a škodoradostne ich vypili.
Ale naspäť k téme – ako si duchovenstvo zvyklo, že jeho zákony stoja nad štátnymi (a nepíšem o nejakých vatikánskych pokynoch, ale o zákonoch, ktoré si spísalo malé slovenské biskupstvo).
V roku 1933 si Vojtaššák sám vydal Služobné a disciplinárne pravidlá pre všetkých zamestnancov biskupstva spišského. Biskup všetkým podriadeným (vrátane detí) nariadil, aby do tých Pravidiel hľadeli ako do zrkadla.
Hneď na začiatku tento zákon štátu v štáte hovorí, že zákony republiky platia iba keď sa nerozchádzajú s tými biskupskými. Biskupské pravidlá prekvapujú svojou stredovekou mentalitou, tvrdosťou a tým, že neupravujú len službu, ale aj súkromný život “poddaných”. Vyslovene sa v nich hovorí, že ak by mal zamestnanec biskupstva ísť za trestný čin pred štátny súd, musí to najskôr dovoliť biskup.
Druhý paragraf hovoril, že anonymné listy na zamestnancov biskupstva sa automaticky ničia, ale ich pisateľov je možné stíhať. Biskupstvo zrejme trpelo udavačstvom, tak situáciu vyriešilo jednoducho.
Ďalší paragraf ukladal povinnosť každému ovládať Pravidlá, ale možnosť výkladu ponechával len sídelnému biskupovi. Každý trest uložený biskupom bol bezpodmienečný – a bez možnosti odvolania sa. Obvinený dokonca mal zakázané brániť sa prísahou (keby náhodou na svoju obranu povolával vyššie bytosti). Žiadny opravný prostriedok nie je možné použiť (paragraf 12). Jedným z trestov bolo zníženie platu až na päť rokov. Pokuty šli do spoločného fondu, čiastky zo znížených platov však šli rovno biskupovmu účtovníkovi.
Ak zamestnanec ochorel, alebo utrpel úraz (nie svojou vinou), tak dva týždne nemal nárok na žiadnu mzdu. Po dvoch týždňoch začal mať nárok na desať percent zo mzdy. Ak zamestnancovi zabránil vykonať prácu nadriadený, tak mu to tiež strhli zo mzdy. Samozrejme, žiadne odvolanie nebolo možné – rozhodnutie biskupa bolo večné.
Zákon mal 215 paragrafov a biskup sa uisťoval, že každý chodí do kostola a na spoveď, pričom o tom mali mať ľudia aj písomné potvrdenky. Ľudia majú vzdávať úctu vrchnosti (ktorá sa na niektorých miestach nazýva aj panstvo). Zákon je plný hrozieb a trestov, zakazuje niektorým napríklad vlastníctvo kráv, ale dokonca aj bratríčkovanie sa učiteľov so žiakmi.
Takmer na konci zákonníka sa nachádza nevoľnícky stredovek: príbuzní zamestnancov majú sa na výzvu dostaviť do roboty. Ak je práca na biskupskom majeri, je zakázané ísť robiť pre iného gazdu.
A čerešnička: každý zamestnanec musí mať ženskú (manželku alebo sestru) pripravenú ísť do práce. Ak má dieťa – má si nájsť pestúnku.
