Na pive
Večer na Krku

Večer na KrkuNa začiatku turistického rozvoja chorvátskeho ostrova Krk boli vraj aj Česi, ktorí toto pôvodne bohom zabudnuté miesto objavili ešte za Rakúsko-Uhorskej monarchie a začali sem cestovať za oddychom a prírodou.

Pôvodne tu žili len pastieri a rybári. Dnes je Krk moderná a v čase sezóny husto obývaná turistická destinácia. Na dĺžku meria niečo cez 40 kilometrov a je najväčším ostrovom v Jadranskom mori. I keď to sa možno čoskoro zmení – vedľajší druhý najväčší ostrov Cres sa vraj trochu vynára z vody a Krk sa zase nepatrne zmenšuje. Administratívne patrí ostrov pod Rijeku, veľké mesto, ktorého priemyselné komíny a činžiaky vidieť zo západného brehu Krku.

Štyridsať kilometrov obklopených plážami

Návštevník z pobrežia Krku nevidí šíre more tiahnuce sa akoby donekonečna, ale susedné ostrovy a pevninu. Východné pobrežie nie je veľmi obľúbené a je len riedko obývané. Z pevniny tu totiž vanie silný vietor a všade sú len skaly a kamene. Na druhú stranu, kúpať sa dá i tu, a dovolenkár má pri tom božský pokoj – výmenou za atmosféru slovenského vybágrovaného štrkoviska. Ja sám som sa takto vykúpal neďaleko kameňolomu na severnom polostrove Voz. Voda tu naplavuje nejaké odpadky – nuž, verím, že ostatní turisti radšej uprednostnia iné časti ostrova. Všade platí, že more je veľmi čisté a priehľadné.

Socha rybára

Kultúra tu síce je, ale…

V každom turistickom sprievodcovi sa dočítate, že ostrov má bohatú kultúru, dejiny a poľnohospodárstvo. Ono sa to ale má takto – je to síce pravda, ale preto sem turisti nechodia. Kultúrne pamiatky sú v drvivej väčšine staré kostoly, kláštory a katedrály, to ale nájdeme i doma, či vlastne v celej Európe. Je tu jedno malé múzeum na ostrovčeku pri Punate (plavba naň za 2 eurá) či stometrová jaskyňa, ale je jasné, že hitom sú pláže a slnko.

Poľnohospodársky ruch som tu takisto nejak extra neevidoval. Domy v dedinách sú nalepené jeden vedľa druhého, bez záhradiek. V okolí nie sú žiadne polia (možno okrem Vrbniku), len sem-tam nejaký vinohrad a úle pre včely, ktorých je tu naopak veľmi veľa. Oviec a kôz pasúcich sa na stráňach vápencových hôr (najvyššia má cez 550 metrov) tiež nie je toľko ako za starých čias. Je jasné, že domáci žijú najmä z turistického ruchu a sem-tam si na loďke skočia niečo pre zábavu uloviť.

Upravená pláž na Krku

Dobrý dan!

Názov Krk je vraj zo starovekého rímskeho slova Curictum. Mňa napadlo, že je to možno preto, že keď sa na aute vymotáte z chorvátskych hôr a serpentín, a začnete klesať k ostrovu, zaľahne vám v ušiach a trochu rozbolí krk :). Slováci sem jazdia veľmi radi, pretože nie je veľmi ďaleko, asi tak 6 hodín po diaľnici z Bratislavy, možno i rýchlejšie. No, a samozrejme, tiež sa s Chorvátmi dá ľahko dohovoriť – “Dobrý dan, jedno velkijo pivo, hvála!”

Letoviská a turistické osady

Najvychytenejším letoviskom na Krku je vraj osada Baška. Potvrdili mi to domáci na ostrove, ale píšú o tom aj blogeri na internete. Práve preto by som sem ale nešiel. Na dovolenke treba pokoj.

Na ostrove je asi desiatka malebných dediniek s pobrežím a upravenými plážami, kde človek má okolo seba päťsto hlučných Nemcov, Talianov, či Maďarov s uvrieskanými deťmi. Menej navštevované pláže ale nechýbajú, a majú väčšie čaro. Najhustejšie sa dovolenkári pohybujú na juhu po ose Baška – Krk – Punat. Baška, vsadená medzi dve horstvá, jasne víťazí svojim výhľadom na more a dlhou, dvojkilometrovou sčasti pieskovou plážou. Krk je najväčším mestečkom na ostrove, kde je napríklad aj hypermarket či nočné diskotéky. V Punate zase sídli Klub jachtárov a preto je tu najväčší prístav. Okolo sú pekné borovicové lesíky.

Malý prístav

Pokoj na severe ostrova

V Punate som bol pred asi siedmimi rokmi rokmi a boli to, samozrejme,  výborné prázdniny. Tento rok sme ale uprednostnili sever ostrova – dedinu Njivice. Je to druhá destinácia po prekročení Krčského mosta. Prvá je dedina Omišalj, ale tam ísť neodporúčam – v blízkosti je ropný terminál a letisko. Njivice poskytujú plný turistický komfort a človek v nich nájde väčší pokoj na odpočinok ako na rušnejšom juhu. Mimochodom, socha rybára opravujúceho sieť na fotografii je aj súčasťou obecného erbu.

Ale i v Njiviciach zažije človek tlačenicu. Pozdĺž dediny sú upravené pláže s malými kamienkami, radom reštík a obchodíkov. Tu sa turisti najradšej zdržujú. Mne osobne sa páčili pláže medzi Malinskou a Njivicami. Z Njivíc ide do susednej Malinskej akási poľná cesta nazývaná miestnymi Rajská púť. Vinie sa pekným lesíkom pozdĺž pobrežia a ústí v Malinskej, ktorá má asi 2000 obyvateľov a je dvakrát väčšia ako Njivice.

Romantická Stará Baška

Tu sú pláže divokejšie, neupravené, skalnatejšie, ale oveľa menej obsadené. Nájdete tu napríklad aj pieskové dno, čo je luxus aj na ostatné pláže. Za Malinskou sú ďaľšie dediny – Porat, Brzac a tak ďalej. Všetky sú si podobné a poskytujú slušné služby. Na satelitných snímkoch Googlu je geografických názvov veľmi veľa, zdá sa, že každých 5 domov pokope sa nejak volá, oficiálnych dedín je tu asi 10.

Najkrajšou osadou sa mi zdala Stará Baška. Na mape je vidno v blízkosti Bašky, ale autom je to pekne ďaleko, lebo treba obchádzať vrchy, ktoré pastieri prejdú pešo. Je malá, ale malebná ako vystrihnutá z obrázku láskou zmoreného maliara. Pár domčekov sa krčí pod vysokým vrchom, ktorý korení priamo v mori. V dedinke sú uzučké uličky,  že neviem neviem, či sa tu autobus nezasekne medzi dvomi múrmi. Vyzerá to tu ako v starom talianskom filme. V čase keď som tu bol (koniec júna), Stará Baška zívala prázdnotou, ale pritom všetko bolo pripravené pre turistov. Za dedinou je pláž pod veľkým skaliskom, kde bolo niekoľko áut s bratislavskými a trnavskými značkami. Slováci majú zrejme podobný vkus.

Tropical bar na móle

Chorváti sa starajú s láskou

V krajine, kde je obyvateľstvo zvyknuté na príjmy od eurami obťažkaných zahraničných turistov, na každom kroku cítiť, že sú domáci vďační za vašu návštevu. Stále sa usmievajú, hoci na konci 12-hodinovej šichty v reštaurácii určite ani im nie je všetko jedno. Nerobia rozdiely medzi zákazníkmi. Slovák je taký istý dobrý zákazník ako aj Nemec. I keď každému je jasné, že žijú skôr z tých nemeckých výplat ako našich.

V momente, keď sa rozkročíte po monotónnej ceste vo vašej vyhliadnutej destinácii snov, je na čase poobzerať sa po nejakom ubytovaní. Je niekoľko možností. Základná je – mať všetko vybavené cestovnou kanceláriou z domova a nič neriešiť. Toto sa však môže pekne predražiť.  My sme bývali 10 dní v Njiviciach po asi 14 euro za noc na hlavu vo veľmi dobre zariadenom a priestrannom apartmáne, také isté núkajú cestovky za 50 až 60 eur. A to je veru poriadny rozdiel. I keď môže to byť aj s cestovkou lacnejšie, no väčšinou tu ponúkajú presný počet postelí, prístelkov, termínov, všetko je priveľmi zošnurované a načasované.

Ako zvoliť bývanie

Cez cestovku by som doporučoval ubytovať sa ubytovať sa: 1. tým, čo na to majú 2. ľuďom bez sociálnej zručnosti 3. veľkej skupine ľudí 4. rodine s malými deťmi, ktorých ratolesti sú po dlhej ceste v biednom stave, aby rodičia narýchlo zháňali izbu.

Najlacnejšie je, samozrejme, usalašiť sa niekde v kempe, najlepšie s nejakým štýlom karavanom. Ani tu sa ale nevyhnete poplatkom, kempy sú prísne ohraničené  a na ostrove je ich pomerne dosť. Hotely sú najdrahšie, pretože väčšinou sa snažia, aby boli nalepené rovno na pláži a za to sa platí. Najlepším spôsobom bývania sú asi miestne apartmány. Dohodnúť sa vopred (trebárs cez internet) alebo ísť len tak nablind, s čím má veľa Slovákov dobré skúsenosti.

V lete sa každá rodinný domček a vila mení na apartmán. Väčšinou sú už, samozrejme, obsadené, ale keď sa prejdete po dedine, určite nájdete nejaký, ktorý má pred domom tabuľku “Slobodno/Free” v niekoľkých jazykoch. Rodiny s voľnými apartmánmi sú milé, chcú mať pokiaľ možno neustále obsadené. Čím väčší počet nocí, tým väčšia zľava na bývanie a na konci vám pripomenú, že keď prídete o rok, bude to ešte lacnejšie.

More

Apartmány

Takmer všetky apartmány na ostrove majú tri hviezdičky, iba sem-tam nejaký súťaživý sused si vyvesí tabuľku so štyrmi. Ich kvalita určite nie je jednotná. Naša štvorčelnná výprava mala šťastie – náš apartmán bol veľmi priestranný, s dvomi izbami a štyrmi posteľami, no v obývačke boli ešte dva rozkladacie gauče, takže by sa sem zmestilo aj osem ľudí (i keď by sa trochu cítili ako Čenkovej deti). Plus zariadená kúpeľna, veľká terasa s výhľadom na more a kuchyňa.

V kuchyni nechýbali veci ako konvica na vodu, kávovar, riady, poháre, jar na umývanie a tak ďalej – no proste skoro komplet domácnosť. Uteráky a posteľnú bieliezeň menila domáca pani po piatich dňoch. Tiež sme tu mali aj televízor s dvomi káblovkami, akurát všetky kanály boli len v chorvátčine a nemčine. Jediné, čo som z domácich programov zaregistroval, že ich populárna hudba je nachlp rovnako uniformná ako naša a že Horst z Teleshoppingu skúšal nové nože.

Ako naplniť žalúdok

No a keď sme ubytovaní, rozhliadame sa, kde čo zjesť a čím zapiť. Každý väčšinou chce ochutnať niečo z miestnej kuchyne. Pravda, človek sa môže živiť aj ako český turista, na houske a paštike, vifónoch a Horalkách, ale nie je to úplne ono. Mimochodom, domáce paštéty a napolitánky sa mi nezdali veľmi dobré.

Prvou možnosťou je nakúpiť si niečo v miestnych obchodoch – trebárs v tých Njiviciach bol pri našom apartmáne typický dedinský obchodík, aký nájdeme aj na Slovensku. Ceny skoro ako u nás, rožky majú len doobeda, lebo inak sa minú a večer okolo posedávajú na múrikoch miestni štamgasti a popíjajú pivo z fľašky. To je inak dosť nevýhoda Chorvátska – nemajú tú také typické krčmy či pivnice, len drahé napodobeniny Tropical barov.

V miestnych reštikách sa dá slušne najesť, ale to už sa pekne predražuje. Oplatí sa však vyskúšať niečo z miestnej kuchyne. Ja sa s hanbou priznám, že niečo echt chorvátske som ešte nikdy nejedol, len Ražniči, Čevapčiči a Pljeskavicu, ale to majú aj inde na Balkáne.

Pre domácich je typický napríklad ovčí syr, med, morské potvory a ako všade na Balkáne – paradajky a rajčiny. Mäso, ktohovie prečo, často radi melú a miešajú viac druhov dokopy. Morské jedlá ponúkajú v reštauráciách s názvom Rivica. Ryby, lastúry, kalamáre, homáre, a tak ďalej sú schopní miestni kuchári strčiť do úplne všetkého. Aspoň tak sa zdá suchozemcovi, ktorý neveľmi obľubuje dary z mora.,

Večeranie na Krku

O chlebe a o vode radšej nie

Ani téma chlieb nie je veľmi zaujímavá. V hypermakete nesmiete pečivo brať do rúk, zabalia vám ho za pultom, čo trochu zdržuje. Výber nie je veľký. Pod pojmom chlieb sa tu rozumie väčšinou to, čo my považujeme za veku. Iné pekárenské výrobky sa tiež ťažko zháňajú, majú tu, samozrejme, žemle a bagety, ale asi som mal smolu a nenarazil som na vyslovene čerstvé voňajúce výrobky.

Nuž a napokon, tému Služby zakončím vodou a nápojmi. Najväčšia nevýhoda ostrova Krk je, že tu nemajú takú kvalitnú pitnú vodu ako u nás na Považí. Voda z točky má trochu príchuť ako guma – nečudo, veď tečie po moste až z pevniny. Inak tu majú len dve malé jazierka, ktoré sú zdrojom pitnej vody. Takže vodu si musíte kupovať v obchode. A tu je druhý kameň úrazu. Nie je tu taký veľký výber ako u nás a ani toľko kvality. Najvychytenejšia je tu minerálka Jana, ktorú vám núkajú už od hraníc, ale nemá žiadnu chuť. Farebné sladké vody, sýtené, nestýtené – no, budete sa musieť s výberom trochu uskromniť. Je to tu dostať, ale čo sa týka sladkej vody, veľmocou je Slovensko. Chorváti majú zase more.

Doprava na Krk a po ostrove

Keď cestovné kancelárie neustále tvrdia, že chorvátske more je v skutočnosti slovenské,  dobre vedia prečo to robia. Chorvátsko je pre nás najľahšie dosažiteľnou krajinou s morom. Severné Taliansko je síce bližšie, ale s nimi si zase tak dobre nerozumieme; a od čias ako skupina Lojzo prišla s pesničkou My nie sme Taliani, ani im tak nedôverujeme ako slovanským Chorvátom.

Najjednoduchší spôsob ako sa dá dostať na Krk majú východniari. Z Košíc lieta do Omišlaja pravidelná linka. Je to najrýchlejšie a človek má chvíľku pocit, ako keby letel do New Yorku. Cena je najvyššia – letenka stojí okolo 300 eur.

Vlakom či autobusom

Druhý spôsob, ktorý ročne využije niekoľko tisíc turistov s karimatkou pod pazuchou je vlak. Najobľúbenejšia je linka Bratislava – Split, ale je možné tiež využíť České dráhy cez Havlíčkov Brod a Brno. Lístok stojí už asi 120 eur, čo je takmer dvojnásobok oproti stavu spred pár rokov. Samozrejmosťou je, že na konci augusta vlak prestane premávať. Čas je oproti autu na diaľnici dosť hrozivý – poobede nastúpite v Bratislave a na druhý deň ráno vystúpite v Splite, v ktorom okolí málokto ostane – takže sa terigáte ďalej.

Autobusová linka je asi len jedna, z Bratislavy v utorok a v piatok, vo vybraných mesiacoch. Cesta trvá 14 hodín, čo nie je oproti väčšiemu pohodliu vo vlaku žiadna sranda. Výhodou je, že ide do Splitu priamo. Na vlaku treba aj prestupovať, čo nervózni neskúsení cestovatelia nemajú veľmi radi.

Čo vyliezlo z mora (nedobrovoľne)

Sloboda cestovania autom

Najluxusnejší spôsob  je vlastným vozidlom. Človeka neobmedzuje takmer nič, skúsený šofér sfúkne cestu z Bratislavy za 6 hodín (tí, čo nie sú zo západného Slovenska, samozrejme, nepôjdu obchádzkou cez Rajku). V Chorvátsku na horských serpentínach s dych vyrážajúcim výhľadom je lepšie ísť pomalšie. Nám sa stala nepríjemnosť v Maďarsku, autonehoda zneprejazndila cestu na tri hodiny a obchádzka veľa času neušetrila. Diaľnice v Maďarsku sú ale inak výborné a nudné. Chorvátko je oveľa zaujímavejšia krajina, mestá so smiešnymi názvami (Buzín) a lesnaté hory naokolo. I benzín je tu lacnejší ako u nás doma.

Varianta ísť cez Rakúsko a Slovinsko nie je veľmi dobrá voľba kvôli diaľničným poplatkom. Na Maďarskej hranici si za tlačivo na 15 dní vypýtajú asi 7 eur. Turistov na aute poctivo holia aj Chorváti. Nuž, z niečoho tie diaľnice a krkolomné mosty musia zaplatiť. Len z Rijeky do Záhrebu stojí poplatok 52 kún (asi 7 eur), zo Záhrebu na hraničný prechod v Goričane je to o niečo menšia suma. No a mýto si vypýtajú aj pri prechode monumentálneho Krčského mosta, naštastie, cesta z druhej strany je už zdarma. Mýtny systém funguje tak, že na 1 terminále si šofér vezme kartu, aby sa mu zdvihla závora (“Uzmite karticu”) a na ďaľšom termináli zaplatí unudenému Chorvátovi v búdke, aby ho pustil ďalej.

Oproti Krčskému mostu ostatné blednú

Keď pred vyše 30 rokmi postavili Krčský most s dĺžkou 1 a pol kilometra, bola to rarita a druhý najdlhší most v Európe. Dnes už ho prekonalo pár mostov, ale stále ide o úctyhodnú stavbu, v ktorej je ukrytý vodovod, plynovod a aj ropovod. Je pevným spojivom ostrova s pevninou a premávka na ňom mi miestami pripadá hustejšia ako na diaľnici Trnava-Bratislava.

Cesty na ostrove sú vo výbornom stave, aj keď často užšie,  pretože ostrov tvoria rozoklané kopce. Zo severu na juh do mesta Krk vedie hlavná cesta. Priebežne sa odbáča do vybraných dedín-letovísk. Cesty v dedinách sú úzke, počas sezóny všade parkujú autá. Dosť často im chýba značenie, ktorá je hlavná a ktorá vedľajšia, na druhú stranu sú tu hromady STOPiek kvôli bezpečnosti.

Po ostrove pešo alebo motorizovane

Inak sa po ostrove dá cestovať na prenajatom bicykli či skútri. Ceny sú ale mierne privysoké – myslím, že keď 10-15-krát domáci požičajú bicykel, za utŕžené peniaze si môžu kúpiť rovno nový. Nechýbajú tu informačné tabule pre peších turistov, ktorým  neprekáža niekoľko hodín šliapať cestu v horúčave a prachu po vlastnej ose. Toto k téme doprava asi veľmi nepatrí, ale je možné si tu zajadziť aj na koni – na ranči pri Njivickom jazere. Samozrejmosťou sú vyhliadkové plavby na lodiach za asi 80 kún a v poriadnej tlačenici s ostatnými turistami. Na susedné ostrovy Cres a Rab chodia pravidelné trajekty.

Na bohom opustený polostrov Voz sa dá dostať asi 3 kilometre dlhou poľnou cestou, z ktorej na každom metri trčia skaly. Ale keďže na konci cesty je malý domček s kontajnerom, súdim, že odvážni smetiari si so svojím veľkým nákladiakom trúfnu aj sem.

Parkovné pýtajú domáci len v najužších Centaroch, zvyčajne 5 kún a na neplatičov dohliadajú mládenci a dievčatá v smiešnom bielom oblečení, ktorí sú zrejme niečo ako obecná polícia. Na početných poľných kamenistých cestách sa dajú stretnúť autá turistov, ktorí na svojich džípoch či chatrných fiatkách hľadajú miesto na relax. Ak na seba náhodou narazia dvaja takíto protidúci “exploreri”, ukáže sa ich pravé šoférske majstrovstvo, pretože cestičky sú tu naozaj veľmi uzučké.

Ceny pre turistov i bohémov

Možno najdôležitejšia otázka pred rozhodovaním sa o dovolenke – čo ma to, preboha, bude všetko stáť? Tu sa pokúsim načrtnúť náklady turistu, ktorý sa vydal do Chorvátska bez toho, aby platil niečo navyšej cestovnej kancelárii.

V čase mojej poslednej návštevy (prelom júna a júla 2011) bol kurz domácej kuny k euru asi 7,3 kuny za 1 euro. Keďže však stále prepočítavam podľa starej koruny, 1 kuna je takmer presne 4 bývalé slovenské koruny. S lipami (haliermi) sa tu už domáci nezvyknú hrať a v peňaženke mi prekvapujúco žiadne neostali. Peniaze vám vymenia na veľa miestach, obchodníci berú väčšinou aj eurá, ale dosť hrubo zaokrúhľujú pri tom. Ja som si peniaze menil niekoľkokrát, na miestnej pošte v Change office, ktorý bol súčasťou suvenírového obchodíku, a v oboch prípadoch bol poplatok 1,5 percenta z vymenenej sumy. DPH tu majú 23 percent ako u nás pred pár rokmi.

Pljeskavica

Cesta a poistka

Výdavky na dopravu som naznačil už v časti doprava. Letenka 300 eur, lístok na vlak či autobus 120 eur na dospelého, polovica na dieťa, na 5 ročné, čo nevyžaduje vlastné miesto nič. Cesta autom z Bratislavy na Krk je niečo okolo 570 kilometrov. Ak vaše auto páli napríklad 8 litrov nafty na 100 kilometrov a liter nafty stál 1,2 eura, môžete tam i späť zaplatiť okolo 120 eur. Bude to, samozrejme, kvôli kopcom a denným výjazdom viac, ale keď sa to rozpočíta medzi 4 ľudí, je to oveľa výhodnejšie ako ubíjajúci vlak a autobus, ktoré sú ktohovie prečo také drahé – keď si spomeniem, že cesta do Prahy za mojich študentských čias stála len zlomok z tejto sumy…nuž, dobrodruhovia môžu skúsiť i stopovať

Počítajte s výdavkami na diaľničné a mostné mýta – Maďari vás budú stáť asi 7 eur a Chorváti asi 27 eur. Za indviduálne zdravotné poistenie na 11 dní som zaplatil 9 eur.

Výdavky na ubytovanie som zase spomenul v časti Služby. Zopakujem znovu, naša skupina mala šťastie a bývali sme v apartmáne, ktorý stál po prepočte 14 eur na hlavu za noc – čo je  to isté ako v hoteli Nitra, kde ale dostanete len čisté uteráky a robotníkov za susedov. Lacnejšie to už sotva bude. Určite platí, že domáci, ktorý má ohlásené návštevy, si bude pýtať viac peňazí, ako ten, čo má zrovna voľno.

Ceny v reštauráciách a obchodoch

Zaujímavejšie je  už, čo kde u nich stojí v obchodoch a službách. Začnem reštikami. Veľmi dobre sa porovnávajú ceny na pizze. V Njiviciach stoja klasická Picante a podobné tak 40-50 kún Čiže to, čo stojí u nás 4 eurá, takže160-200 korunová pizza. Nie je  zrovna z tých najväčších a najsýtejších a to sa da povedať aj o Lasagnach, ktoré som si dal za 42 kún… tie boli vlastne dosť maličké.  Proste zabudnite na čínske porcie.

Najväčšie obchody na ostrove sú markety Konzum, ktoré sú vraj číslo jeden v celom Chorvátsku. V mestečku Krk je aj klasický hypermarket s rôznym tovarom, ale samotný obchod nie je až taký veľký ako hypermarkety na Slovensku. Tu sú ceny veľmi podobné našim, niektorá zelenina je dokonca aj lacnejšia, ale pri niektorých detailoch sa našinec začuduje – napríklad, že vrecko normálnych čipsov stojí asi 2 eurá. 15-dekový hranolček syra tu môžete kúpiť napríklad za 1 euro (veľmi nechnutný) alebo za 6 euro naozajstný ovčí.

Za malú fľašku medu som zaplatil 60 kún, čo je veľmi veľa, ale zase med je to naozajstný a nie prifarbovaný ako 90 percent nášho trhu. Len pre zaujímavosť som sa pozrel aj do miestneho Elektra (železiarstva) a ceny tu boli asi o 20 percent vyššie ako v Baumaxe, ale identické veci v ponuke. Potraviny sú iné, o niečom si poviete, že je to lepšie ako doma, o niečom, že je to nič moc. Kvalita je rôznorodá – napríklad Pljeskavica za 40 kún bola výborna, sýta, veľká, a s prílohami. Pljeskavica za 30 kún bola suchá žemla s dvomi kolieskami mäsa.

Pivo a alkohol

Pivo v obchode stojí asi euro, no čapované (točeno pivo po chorvátsky) je dosť drahé – asi od 14 do 18 kún. Drinky sú tiež pekne drahé, okolo 12 kún za iba 0,03 poháriky. Mimochodom, to čo miestne bary uvádzajú ako “Strong drinky” nie je až také strong – v skutočnosti sú to na 80 percent sladké aromatické likéry s okolo 25 percentným obsahom alkoholu. Za pollitrovú fľašku minerálky zaplatíte na pláži od 7 do 12 kún.

Miestni sa pri alkohole dosť často hrajú s medom, vyskúšal som tu rôzne drinky a skoro všade bolo cítiť včelie produkty. Napríklad Medica, Pelinkovac, Smokovica, Lozovaca. Hruškovicu tu majú pod názvom Kruškovac a opäť to nie je tvrdý alkhol, ale sladučký likér, ktorý je v Konzume oranžový ako Mirinda. Keď som miestnemu barmanovi opatrne naznačil, že drinky sú dáke slabé, tak sa zdravo dopálil a vytiahol plastovú fľašu s domácou Šljivovicou a tá už bola dosť tvrdá na chlapa, čo sa pri východe slnka búcha do pŕs, aby striasol včerajšok.

Alkohol v obchode je inak dosť lacný – z nejakého dôvodu ho predávajú hlavne v litrových fľašiach, čo stoja asi 10 eur. Najčastejšie sú rôzne druhy Rakijí – ja som skúsil Komovicu a vraj bylinkovú Travaricu, ale ani jedna ma svojou vínovou chuťou nijak zvlášť neoslovila.

Cez sezónu je najdrahšie

Inak o cenách platí, že tu nájdete všetko, čo si turista môže priať, ale primerane drahé. Napríklad ono požičanie vodného či cestného bicykla stojí asi 70 kún na hodinu (čím viac hodín, tým lacnejšie), minigolf 25 kún. Jednomiestny nafukovací gummeny čln stojí 250 kún. Suveníry sú najrôznejšie hlúposti od 15 do 100 a viac kún. Samozrejme, všetko má morský motív alebo aspoň chorvátsku vlajočku.

Myslím, že v júni a v septembri sú tieto veci lacnejšie ako počas “naj” sezóny. Videl som obchodníka, ako menil na začiatku júla cenovky a námornícka čiapka, čo stála 60 kún zrazu zdražela na 100 kún. Ale to tu platí o všetkom – i cenník nášho domáceho bol najdrahší od konca júla do konca augusta. Keby do jeho apartmánu náhodou zablúdil niekto v zime, tak by platil len polovicu toho, čo sa platí v lete.

Pár zaujímavostí a postrehov

Viete, že na Krku sa natáčal slávny film Vinetou? Bol to snímok našich otcov, ani po desiatkach rokov na neho nezabúdajú. Po takom Avatarovi alebo Pirátoch z Karibiku sa po pár mesiacoch zľahne zem, ale Vinetou ostáva v pamätiach stále živý ako prvý farebný film, ktorý mnoho Čechoslovákov vôbec videlo. Pritom chorvátska krajina má s tou americkou pramálo spoločné. Všade samé vápencové a iné skaly, sem-tam dáky kríček, za ktorým sa skrýva nemecký komparzista, čo hrá Apača alebo kovboja. Z tých skál domáci stavajú hromady plotov, ktoré križujú ostrov – narážate na nich naozaj na každom kroku. Sú to staré gromače, ktoré označovali hranice pozemkov či pasienkov. Je ich tu toľko, až sa zdá, že stovky rokov si krčskí pastieri krátili dlhé chvíle iba stavaním kamenných múrikov.

Ešte jednu si “plesknem” na cestu

Domáci fastfood tvorí hlavne čevapčiči a pljeskavica. Druhú zmienenú som si “pleskol” viackrát, aj keď je dosť mastná a sýta. Do veľkej žemle z chlebového cesta vám dajú veľký kus mletého mäsa, najlepšie ak je z dvoch alebo troch zmiešaných druhov mäsa. Je to niečo ako naša cigánska, akurát väčšie – dokonca tak, že niekde ju podávajú na tanieri s príborom a mäso aj tak trčí z taniera von. Ako prílohu vedľa dajú cibuľku, pikantný dresing alebo niečo podobné. Lepšie ako hamburger v McDonalde a štyrikrát toľko sýte. Chutí lepšie ako vyzerá na obrázku :).

Náš zákazník, náš pán

Profesionálni hostitelia nelipnú na každom grame zmrzliny a nenaháňajú vás za každú minútu, ktorú prešvihnete na vodnom bicykli. Kým u nás doma by si predajca skôr nechal vŕtať do kolena, aby vám dal kopček zmrzliny zadarmo (lebo by ho vyhodili z práce a on by nemohol uživiť rodinu), tu je na prvom miestne spokojný zákazník. Keď som chcel odfotiť zmrzlinára, stali sa dve veci – potešil sa a zmrzlinu mi dal zadarmo a na foťáku sa mi zasekli ozubené kolečká, čo otáčajú zrkadlo :). Tiež, keď napríklad dlho hľadáte drobné (zmrzlina stojí 6 kún), tak predavač mávne rukou a vezme, čo máte – to ste si určite všimli aj v iných dovolenkových krajinách. Jednoducho nie sú psychicky závislí na každom cente a preto k nim zákazníci radi chodia. Čo mi ale prekáža sú profesionálni “pozývači”. V reštauráciách a cukrárňach je viac čašníkov ako býva zvykom u nás. Napríklad u nás by stačili dvaja, čo kmitajú hore-dole, tu ich je šesť alebo sedem. Nečudo, že jeden má funkciu pozývať každého okoloidúceho do svojho podniku. Keď idete popri ňom piatykrát, už je to trochu otravné.

Suveníry

Pivný súboj

Ktoré pivo je v Chorvátsku najlepšie? Zdá sa, že najviac z trhu si ukrojili dve hlavné značky – Karlovačko a Ožujsko. S ich logami sú oblepené všetky stánky, kde čapujú pivo (sem-tam narazíte aj na inú značku, napríklad Osječko, Zagrebačko, pražský Staropramen, ktorý varia v Záhrebe atď.). Miestni vedú slovnú vojnu, kto je skutočný šampión. V jednej reštaurácii sa mi čašník zveril, že miluje Ožujsko. Na prázdniny vraj chodí v zime na pivo do Prahy, tak ako my chodíme v lete k nim. Jeho kamarát v bare cez cestu mi zase tvrdil, že najlepšie je Karlovačko, lebo je hustejšie a menej horké ako Ožujsko. Dievčina, čo sedela pri bare, ukončila debatu jednoduchou myšlienkou – “Ožujsko is shit”. Viac ale verím čašníkovi, lebo barman mi povedal, že neznáša české pivá, lebo sú veľmi kyslé, ale miluje jednu zázračnú rakúsku značku. Mimochodom, pivo Ožujsko má vtipne znejúci reklamný slogan “Žuja je zakon!” Ona milá dievčina mi preložila, že to znamená “Ožujsko rocks!”.

Naturisti ako doma

A ako je to s nahotou na krčských plážach? Majú sa kde nudisti a naturisti realizovať? Musím sa priznať, že na centrálnych plážach som nevidel nikoho nahého, kto by mal viac ako štyri roky. Všetky ženy hore bez, ktoré som videl, mali asi tak 45 a viac rokov – im aj mne bolo jasné, že nevzbudzujú rozruch a nikoho nepohoršujú. Mladé dievčatá bez podprsenky som v Centari nevidel; a keď tak, tak tuho pritisnuté predkom na deku. Keď sa ale človek vydá lesnými chodníkmi pozdĺž divokejšieho pobrežia, hneď začne narážať na nahých naturistov, ktorí hľadajú voľný kútik brehu pre seba. Neviem prečo, ale z Krku som si urobil obrázok, že priemerný naturista má 50 rokov a je Nemec. Väčšinou si hľadí svojho, občas nedôverčivo fľochne na moju zrkadlovku v rukách. Jediní ľudia, ktorých by som označil za exhibicionistov, boli nejakí Slovinci, ktorí na člne ostentatívne priplávali k pláži a tu sa vlnách hojdali, tak ako ich pán boh stvoril. Nech mi je odpustené, že som si urobil pár fotiek zdiaľky. Inak mi pláže miestami pripadali ako jeden obrovský čitateľský klub. Číta tu hádam každý druhý človek, ako keby sa snažili vyčítať všetku múdrosť Strednej Európy. Asi na to nemajú čas doma.

Na politiku sa radšej nepýtajte

Nuž a posledná vec, ktorá sa k dovolenke vôbec nehodí – politika. Ja viem, že je to to najposlednejšie, čím by sa oddychujúci človek mal zaťažovať, ale nedalo mi. V obchode som videl, že tu majú niekoľko politických časopisov. Kým my máme len asi jeden dobre sa predávajúci, tu sa uživí aj päť mienkotvorných magazínov. Zaujalo ma, ako veľmi sú všetky nacionálne. Na jednej obálke stavajú Chorváti zástavu na najvyšší vrchol, na druhej obálke svieti nápis Veľkosrbská nekrofília. V časopisoch neustále riešia partizánov, svetovú i nedávnu vojnu, pohoršujú sa nad srbskými politkmi, riešia ustašovcov, svojho prezidenta, ktorý sa vraj hrá na veľkého partizána a tak ďalej. Hlavnou témou je, samozrejme, vstup do Európskej únie. Európskych predstaviteľov, vrátane maďarského Orbána, ktorý polroka predsedal únii pri prístupových rokovaniach, tu veľmi pekne povláčili a skarikatúrovali. Miestni mi prezradili, že si vstup EÚ neželajú. Jeden chlap mi povedal, že keď Hrvatska bude v únii, tak budeme “kaput ako vy”. Nuž, aby som si urobil obrázok, musel by som tu byť oveľa dlhšie. Z mladých na pláži som toho veľa nedostal. Akurát mávnutie rukou, typu – áno, ukradli nám Slovinci to 20-kilomerové pobrežie, ale čože už s tým narobíme. Pripadal som si ako Angličan, ktorý sa v Petržalke pýta domorodca, prečo tak neznáša Maďarov a Čechov.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin

2 komentárePridaj komentár