„Tak nám zrušili Slávika,“ povedala posluhovačka Ferovi z Novej Sedlice. „Ktorého Slávika?“ spýtal sa Fero zakiaľ si masíroval kolená. „Ja som poznal dvoch. Jedného mali v rukách stále Desmodi a druhého mali v zadku všelijakí páni z hudobného priemyslu. Ani jedného nie je škoda.“
No, tak moment, vážení! Slávik skončil? Kde budú teraz zbierať ceny talentovaní slovenskí speváci? Ostáva nám už len vyraziť do sveta – na Eurovíziu.
Eurovision Song Contest je milé podujatie, ktoré sa poriada už od roku 1956. Rozumie sa samo sebou, že tak dlho sme tam svojich koňov nevysielali. Za socializmu sme pohŕdali týmito kapitalistickými zábavkami, tým viac, že zvyčajne vyhrala tá krajina, kde sa súťaž usporadúvala, alebo aspoň bola kultúrne veľmi blízko.
Proletársku hrdosť sme prekusli až v roku 1993. A poslali sme to najlepšie, čo sme doma mali. Elán. Môže sa tento diamant slovenského poprocku s tromi vybrúsenými spevákmi a kopou hitou niekomu nepáčiť? Nuž evidentne áno, do finále sa vtedy nedostali. O kvalite hudby rozhodovali stále zatvrdilí kapitalisti. A tých Amnestia na neveru nejak nezaujala, hoci tam hrali aj dlhokabátnici z orchestra.
Ale v ďaľšom roku sme už finále predsa len dali. V retro štýle – dlhovlasá Tublatanka (na západe to prestalo byť v móde pred desiatimi rokmi) vytiahla vypaľovačku Nekonečná pieseň. Bank síce nerozbili, ale aspoň si ich niekto všimol (keď už tá pesnička miestami pripomína motívy z Queenu). Kto by to do nich vtedy povedal, že z nich vyrastú takí národniari?
Ďaľším železom v ohni bol v deväťdesiatomšiestom Marcel Palonder. Doma práve vrcholil mečiarizmus, chodilo sa s farebnými kovmi do šrotu a mafia sa strieľala na uliciach. O Marcelovi a jeho umeleckom životopise vám toho veľa nepoviem – vo všetkých ženských časopisoch kopírujú len údaje z wikipédie. A tej sa neoplatí veriť, keďže väčšina slovenských celebrít si do wikipédie vkladajú články o sebe sami. Pesnička Kým nás máš zaujala Grékov, ktorí jej dali najviac bodov – 4. Stačilo to na pekné 17. miesto. Grékov zrejme Marcel pripomenul ich vlastného tučného bradatého speváka Demisa Rousossa, ktorý tiež spieva balady.
A tu vznikol pekný slovenský zvyk, že totiž na Eurovíziu vždy prídeme s nejakou totálne nudnou rozťahanou baladou. Zahraničné publikum publikum proste slovenčine nerozumie, nech sa už akokoľvek smutne vzdúvajú prsia Katky Hasprovej, ktorá sa v ďaľšom kole snažila vykresať iskričky stratenej lásky a nehy. Diváci si okusujú nechty a čakajú, kým ubitá depresívna duša dospieva.
Ha, to ešte nevedeli, že v roku 2009 vyšleme Kamila Mikulčíka & Nelu Pociskovú, ktorí… opäť chránili lásku. Žeby ich tam poslalo vydavateľstvo, aby sa trochu preslávili? To asi nikoho nezaujíma. Tento umelohmotný patetický singel bol už hodne rozvláčny, i keď to ku koncu gradovalo. Bolo to niekde na úrovni gýčového pohrebu gruzínskeho mafiána. Len tá trúba im tam chýbala.
Po dvojke tragédov prišla Kristína, o ktorej si veľa ľudí myslí, že to bol náš najlepší príspevok v Eurovízii. Show to síce nebola výpravná, ale sympatickú Kristínku haniť nebudeme – toto už má slušnú sledovanosť na Youtube a páčilo sa to aj zahraničným divákom. Škoda, že Horehronie svojho času rádiá vyhrávali do zblbnutia, až sa to poslucháčom prejedlo.
Nuž a po Kristínke sme nasadili dvojičky Nízlové pod obchodnou značkou Twiins. Málokto tušil, že sa dvojka dievčat stále pohybuje v hudobnom priemysle a že nepredávajú cigarety dakde v kiosku pri Bajkalskom jazere. Tu už to bol marketing hviezdičiek na úkor slovenskej reprezentácie veľmi očividný. Dopadlo to veľmi biedne, bol to vyslovený trapas. Podľa mňa si Dvojičky a ich tím doteraz myslia, že to bolo preto, lebo mali príliš dlhé sukničky (alebo príliš krátke záclony na chrbte?). Ak ich do Eurovízie opäť pustia, musia to proste skrátiť.
Našu anabázu ukončil v roku 2012 „anglicky spievajúci“ Šmajda. Konečne skončila éra balád. Publikum to ale neocenilo a Šmajdovi sa ušlo 18. miesto s púhymi 22 bodmi. Koľko obdivovateliek (či skôr obdivovateľov) si našiel, nevedno. Či mu to zvýšilo predaj albumov, nevedno. Na základe akých kritérií ho tam súdruovia z RTVS nominovali, nevedno. Prečo mal v názve pesničky takú stokrát obsmahnutú frázu, nevedno.
Slovensko ale nepovedalo posledné slovo. To budete ešte Európa pozerať!
