Na pive
Odbory

OdboryOdborár na prelome 19. a 20. storočia bol upracovaný človek v špinavej halene a rozpadávajúcich sa bagandžiach. Starú čiapku si tlačil do očí, keď vylepoval ručne maľované plagáty o tom, že robiť od svitu do mrku, až do zodrania a smrti v chudobinci, je neľudské.

Vôbec prvé odborové organizácie vznikli už v 18. storočí. Ich história ide ruka v ruke s rozvojom priemyslu a rozmachom robotníckej triedy. Každý vie, čo takého mohli požadovať. Čestnú mzdu, starostlivosť o zdravie, vymedzený pracovný čas a tak ďalej.

Byť voľakedy odborárom alebo unionistom, tobôž súdruhom, nebolo ľahké. Vlády sveta neváhali proti štrajkujúcim ľuďom poslať napríklad armádu. Ústavy 19. storočia právo protestovať negarantovali. Požiadavky chudobných pracujúcich spôsobili nejeden rozkol aj v cirkvi.

V Rumanovej pri Hlohovci zastrelili žandári v roku 1920 dvoch manifestujúcich robotníkov, hoci novučičká ústava z tohto roku hovorila: “Právo spolčovací k ochraně a podpoře pracovních (zaměstnaneckých) a hospodářských poměrů se zaručuje.”

Jednoducho hranica bola v tých časoch veľmi jasná. Na východe časom prišla nenávisť voči továrnikom, šľachticom, ale aj bohatým sedliakom, vedcom a podobne. Na západe odbory získavali viac vplyvu a napríklad vo Veľkej Británii je dnes 400 odborových zväzov a vo Francúzsku je štrajkovať pomaly bežné ako chodiť na nákupy.

Kde sú dnes robotníci, ktorých zastrelili alebo áreštovali len zato, že sa nahlas hlásili o svoje práva?

Vitajte v atómovom veku

Odborár 21. storočia na Slovensku je politik a kariérista. Nejeden takzvaný odborový predák končí vo vysokej politickej funkcii, odložený na radnici mesta s veľa obyvateľmi alebo aspoň chlípa výživnú stranícku kašičku v nejakej partaji, ktorá sa defiluje ako ľavicová, tzn. zastupuje najmä najbohatšiu vrstvu obyvateľstva.

Títo chlapíci nie sú žiadni halenári. Ich pracovným oblekom je oblek s kravatou a sem-tam vytiahnu odborársku šiltovku, aby sa ukázali pred davom. Sídlia vo veľkej budove v centre Bratislavy, ktorú si vidiečan ľahko pomýli s ministerstvom.

Ich boj za práva zamestnancov nie je úprimný. Preto po roku 1990 toľko ľudí vystúpilo z odborových zväzov – platiť poplatky na zájazdy a odborárske chaty sa málokomu chce. Výlety Revolučného odborového hnutia sú už spomienkou starších ľudí.

Dnešní odboroví predáci sa často snažia votrieť do priazne politikov alebo zamestnávateľov, aby sa sami politikmi či zamestnávateľmi stali. Preliezajú barikádu často a radi.

Samozrejme, musia občas vykázať pred zvyškom obyčajných odborárov nejakú činnosť. Občas zorganizujú nejaký nemastno-neslaný protest, ktorý ministrom slúži len pre pobavenie. Radi rokujú o Zákonníku práce. Na sledovanie jeho dodržiavania v praxi im už energia neostáva. Všeobecne sa vie, že zamestnávalia často a radi ignorujú niektoré body.

Čo si myslieť napríklad o vedúcom školských odborov, ktorý odpíska veľký a dlho očakávány štrajk, do ktorého učitelia šli s tým, že tentokrát to bude vážne. Každá učebnica politológie hovorí, že odbory vznikli preto, lebo jednotlivec nič neovplyvní. A vidíte – ovyplyvní. Stačí, aby sa šéf tváril ako Mr. Unionist a vo vrecku mal stranícku knižku vládnej strany.

Spomínany štrajk učiteľov nedopadol dobre. Vláda, ktorá na reklamných plagátoch prehlasuje ľavicovou v skutočnosti na školstvo zvysoka kašle. Štrajk sprevádzali vyhrážky o prepúšťaní, siahanie na peniaze chudobných učiteľov, falšovanie štatistík o učiteľských platoch. Dokonca veľa starostov vyhľadávalo osamotených učiteľov a medzi štyrmi očami im dohovárali. Nakoniec to dopadlo tak, že formálne sa učiteľom pridalo pár eur, ale zase sa im vzalo na príplatkoch.

Slovenské odbory v 21. storočí majú vážnosť ako konský prd vo vetre.

Odbory predtým a teraz

O autorovi Zobraziť všetky články

admin