Pobúrila vás správa o belasých šľachticoch, futbalových fanúšikoch, ktorí s penou pri ústach hádzali na ligovom zápase delobuchy medzi malé deti? A ešte navyše, aby druhý veľkoklub v hanbe neostal, tak v ten istý deň sa fanúšikovia Interu v hľadisku oháňali s mačetami? Kde sme to došli, barbarské časy hovoríme si.
Tieto fanúšikovské metódy majú ale niekoľkotisíc ročnú históriu. Aj v starodávnych časoch sa našli zástupy jednoduchých mladíkov, ktorí fandenie obľúbenému tímu stotožnovali so svojim osobným dobrodružným životom a bitku s fanúšikmi súpera považovali za skúšku viery.
Napríklad také nepokoje v Konštantínopole v roku 532 nášho letopočtu, ktoré vošli do dejín pod názvom Revolúcia Niká.
Na začiatku nášho rozprávania je všeobecná politická zásada, ktorá platí v každom priestore a v každom čase – kdekoľvek a kedykoľvek – dajte ľudu chlieb a hry. V obrovských metropolách Byzancie fungoval dokonalý socializmus. Každý človek mal nárok na prídel chleba (a často aj vína) zadarmo. Chudoba smela navštevovať divadlá a hipodrómy. Tvrdou lopotou im to zabezpečovali mozole na rukách obyvateľov provincií a námorné flotily nákladných lodí.
Preto v mestách ako Konštantínopol, Alexandria alebo Antiochia vyrástli jedinečné generácie obyvateľov, mestkej lúzy, ľudí bez práce, ale aj bez potreby pracovať, ktorí sa v gangoch ponevierali po krčmách, prístavoch, námestiach. No, a samozrejme po hipodrómoch alebo cirkusoch. Gladiátorské hry boli síce už dávno kresťanskými panovníkmi zakázané, ale závody divokých záprahov stále poskytovali potrebnú dávku adrenalínu a krvi. Príťažlivejšie to bolo o to, že hoci účasť na pretekoch by bola ponižujúca pre latinského občana, u bohatých rozmaznaných Grékov to bolo presne naopak. Tí navzdory svojmu postaveniu často súťažili s otrokmi v aréne. Skvelá zábava, najmä keď to platil štát alebo bohatý úradník.
V hipodróme sa spravidla fandilo dvom súperom. Postupom času farieb na výstroji pretekárov pribúdalo a niektoré ustupovali do úzadia. Tak sa stalo, že v onom roku 532 dominovali v Konštantínopole dve farby – belasí a zelení. More a pevná zem, večerný sneh a jarná tráva. Roľníci a námorníci sa nenávideli na smrť len kvôli takej taľafatke.
Cisár Justinián stranil belasým, ktorí mali navrch; zelení boli ustrkovaní. Niečo podobné ako u nás, keď belasých sponzorujú štátne podniky.“Pravovernejší“ belasí boli vtedy viac po chuti cirkvi a aj panovníci sa chcú po smrti dostať raz do neba. Belasí krikľúni napodobňovali barbarov v hrubých spôsoboch, nosili dlhé vlasy a pod napodobeninami hunských odevov nosili zbrane – skrátka frajerikovia tej doby.
Všetko bolo pripravené na najväčšie a najkrvavejšie nepokoje v dejinách staručkého Istanbulu.
Belasí a zelení
Obyčajné fandenie tímom, poviete si? Celú Ríšu ovládla nezmyselná a fanatická nevraživosť, ktorá sa z veľkých centier šírila aj na vidiek. Na belasých a zelených sa delila chudoba aj boháči, v týchto farbách sa kuli úklady medzi šľachtou, spory rozdeľovali rodiny a priateľov, občianske nezhody otriasali štátnym poriadkom. Fandenie závodníkom priviedlo cisárstvo na okraj anarchie. V športových farbách sa zabíjalo, znásilňovalo, vykrádalo, podpaľovalo. V móde medzi rozpustilými chlapcami bolo baviť sa o vraždách jednou ranou a občas k nim aj naozaj dochádzalo. Dokonca, ak sa vtedy človek uchádzal o vysokú úradnícku alebo cirkevnú funkciu, musel sympatizovať s tou správnou stranou.
Cisárske nariadenia boli neúčinné. Po meste už obchádzala babka, ktorá sa pýtala: „Už se perou? Už se perou?“
Takže Roku Pána 532 sa pri príležitosti tradičných januárových osláv konali aj veľké hry v hipodróme. Celý čas zelené obecenstvo nepokojne bučalo cisárovi za ušami až mu došla trpezlivosť a prostredníctvom heraldov sa zo zelenými začal prekrikrovať. Vraj najčudnejší rozhovor vládcu so svojimi poddanými v dejinách. Tí mu popri sťažnostiach sprvu volali na slávu, ale nakoniec ho začali urážať. Mali veľké výhrady voči administratíve Justiniána. Početnejší belasí sa nespokojne dvíhali zo sedadiel a zapájali sa do šarvátok s nepriateľskou stranou.
Vo vyhrotenej situácii, kde už chýbala len posledná iskrička, odsúdil na smrť mestský prefekt sedem najväčších výtržníkov a zabijakov. Nuž a ako to už býva, do hry vstúpili mnísi, ktorí o dvoch previnilcoch vyhlásili, že sú pod ochranou Boha a skryli ich v kláštore. A pretože jeden bol zelený a druhý belasý, každá strana si tento akt vysvetlila po svojom. Belasí sa nazdali, že zelený je neprávom protežovaný, keď pár belasých bolo popravených – a zelní si zase povedali, že je nespravodlivé, aby cirkev chránila belasých, keď zelení bratia odvisli a dožadovali sa, aby bol belasý favorit zobraný na zodpovednosť.
A tak začala veselá a neprehľadná dobová rúbanica. Dostala názov Niká – podľa povzbudzovacieho pokriku pri závodoch, ktorý znamená „Vyhraj“, „Doby“, poprípade vo voľnom preklade „Do toho, vy lemry pomalé!“
Vyčínanie športových fanúšikov si najskôr odniesol mestský prefekt. Jeho palác zhorel do tla, nasledovali úradné budovy, potom začali horieť desiatky kostolov, Chrám božej múdrosti (Hagia Sophia), nemocnice, kúpele. Zdivočené davy nenechali za sebou kameń na kameni. Povaľači začali obliehať palácový komplex, kde sa ukrýval Justinián – jeho V.I.P. divácky box mal za hradbami, keďže hipodróm susedil s palácom.
Trest
Cisár zatiaľ v paláci odpravil dvoch nesympatických šľachticov s ich spoločníkmi, ktorí boli vraj za incident zodpovední (a zároveň boli poslednými žijúcimi príbuznými predchádzajúceho cisára, dve riešenia v jednom). Zbabelý vládca Justinián bol už jednou nohou na úteku, keď celý dvor zastavila tá najneočakávanejšia osoba, cisárovná Theodora.
Bola to bývalá prostitútka, dcéra otroka, ktorá nahá tancovala v divadle a jej lôžkom prešla polovica mesta. Nuž i cisár sa do vyhlásenej krásavice zamiloval – hoci musel kvôli tomu zrušiť tisícročný zákon hovoriaci, že urodzený človek sa nemôže oženiť s pobehlicou (po novele zákona stačilo, keď sa dotyčná vyspovedala zo svojich hriechov a oľutovala ich). Theodora sa potom naozaj stala slušnou cisárovnou, dokonca aj založila 500-členný ženský kláštor s doživotnou účasťou pre podobné osudy ako ona (aj keď niektoré slečny mali svoje bývalé povolanie tak rady, že sa priebežne vrhali z okien do mora). Nuž a táto dáma s pochybnou povesťou vyhlásila, že trón nie je zlá hrobka. Chudáci chlapi, museli ostať doma.
Čo mal ponížený Justinián robiť? Z posádky vybral 3 tisíc najspoľahlivejších veteránov z perzských a ilýrskch vojen a poslal ich v noci do hipodrómu, kde sa usadili zástupy zelených fanúšikov s čerstvo zvoleným vzdoro-cisárom. Vojaci nenápadne obsadili každý z úzkych východov a začal systematický masaker. Ľudia sa zmenili na zvery a aréna na bitúnok. 30 tisíc mŕtvych fanúšikov zeleného záprahu vraj dostatočne upokojilo rozzúrených priaznivcov belasého tábora. Hipodróm bol niekoľko rokov zavretý. Keď ho otvorili, súperenie zelených a belasých naďalej rušilo pokojný chod ríše.
A tam niekde pod víťazným oblúkom zakladateľa mesta, na rozborených schodoch osvetľovaných poslednými požiarmi, sedela babka a nadšene hlásila: „Už se perou, už se perou, ja to říkala ze začátku, že si čumáky rozbijou, haháá!“
