Na pive
Parížska mierová konferencia

Parížska mierová konferenciaPrvý Slovenský štát vznikol 14. marca. Výročie je to neslávne, pretože tento štát platil hitlerovskému Nemecku 500 ríšskych mariek za smrť vlastného občana. Všetko začalo o 20 rokov skôr v Paríži.

Andrej Hlinka, jeden z najvýznamnejších Slovákov, neskromný, inteligentný, ohnivý kňaz, ktorý sa v minulosti mnohokrát zastal malého utláčaného národa, prišiel v septembri 1919 do Paríža orodovať za to, aby Dohoda zrušila československú ideu a včlenila Slovákov do nového Maďarska.

Predstavte si tú nepríjemnú situáciu, ktorú dvojica Slovákov s falošnými pasmi (Hlinka cestoval pod menom Jozef Berger), pripravila československej oficiálnej delegácii na Parížskej mierovej konferencii. Československí zástupcovia Kramář, Beneš a za Slovákov Štefan Osuský museli čeliť diplomaticky oveľa skúsenejšej maďarskej delegácii pod vedením grófov Apponyiho a Telekiho, ktorí prišli vyzbrojení 4000-stránkovým dokumentom a početnými mapami.

Naši diplomati museli detailne zdôvodniť hranice novej krajiny. V českom prípade to bolo jednoduchšie – historické hranice zemí českej koruny – ale Slováci nemali vôbec pevnú nohu pod nohami. Nebolo vôbec ľahké zdôvodniť víťazným mocnostiam naše hranice, pretože jediné, čo sme mali v rukách bola Wilsonovská koncepcia národného sebaurčenia (nakoniec vyhral model Tatry-Váh, ale neskôr nám z krajiny ceruzky vytyčovacích komisíí veľa urezali).

A do toho vpadli kňazi Hlinka s Jehličkom a žiadali amerického diplomata plukovníka Housea (Wilsonovho poradcu vo veciach usporiadania Európy) o autonómiu v rámci Maďarska. Hlinka podľa tlmočníka, ktorý stretnutie písomne opísal vraj niekoľkokrát opakoval: “Mimo Maďarska (Uhorska?) pre nás neexistuje život.”

Áno, ten istý Hlinka, ktorý na tajnej porade v Martine po slovách o rozvode po tisícročnom manželstve jasne povedal, že je za štát s Čechmi a nie Maďarmi. Na spomínanej porade vyzýval k činom. Možno tak robil výčitky Matúšovi Dulovi zo Slovenskej národnej strany, aby sa konečne prebral z polohy mŕtveho chrobáka. Ale keď došlo naozaj na činy, Hlinka sa prihlásil k autonómii v rámci Maďarska a odsúdil rodiaci sa československý štát.

Keby bolo po Hlinkovej vôli, ezeréves Magyarország by trval zrejme dlhšie ako tých “1000” rokov.

Ateisti Česi? Radšej s štát s Maďarmi

Dôvody? Česi boli podľa neho bezbožníci, voľnomyšlienkári a husiti (v podstate mal pravdu). Hlinka dokonca tvrdil, že Česi devastujú slovenské kostoly a sochy svätcov. Českí úradníci sa podľa neho mali Slovákom vysmievať a robiť z nás kolóniu. Tu sa začína nenávisť “pravoverných” Slovákov k najbližšiemu slovanskému národu. Hlinka doložil, že generál Štefánik nemal nehodu, ale pristál na letisku a Benešovi vojaci ho zastrelili. A ďaľší nesmierne obľúbený mýtus bol na svete.

Šlo o historicky prvý lapsus Slovákov na medzinárodnej scéne. Prestavitelia Dohody sa tejto epizódke len začudovali. Doma sa však minister Vavro Šrobár s kňazmi nehral a nedemokraticky ich poslal do offsidu, a tiež zrušil Slovenskú ľudovú stranu. Ľudí, ktorí mali Hlinku radi, to veľmi pobúrilo a čechoslovakizmus začal byť miestami neobľúbený. Hlinka mal veľkú charizmu, vedel si získať slovenského človeka, ktorému neprekážalo, že vlastne tento kňaz má málo skromnosti a sám o sebe hovoril len v množnom čísle ako nejaký mocnár.

Mimochodom, druhý spomínaný účastník neslávnej výpravy kňaz František Jehlička, je ešte kontroverznejšou postavou ako Hlinka. Pre českých historikov je to jednoducho maďarský agent – pretože po neúspechu sa okamžite rozbehol referovať do Budapešti, kde nakoniec aj založil Slovensko-maďarskú ľudovú stranu. Jehličku, ktorý bol v minulosti poslancom uhorského snemu, odsúdil aj jediný slovenský poslanec za 1. svetovej vojny a Jehličkov spolupracovník Ferdiš Juriga, ktorý bol v politike sám neriadenou strelou a niekedy nebolo jasné, na ktorej strane stojí.

Čudný národovec Jehlička

Jehlička bol tým, kto skoncipoval promaďarské memorandum dohodovým vládam. Hlinka nevedel po francúzsky. František Jehlička (alebo ak chcete Franz Rudolf Jehlicska) o svojom kamarátovi André Hlinkovi vydal vo Švajčiarsku oslavnú knihu, neskôr podobne ako Hlinka sympatizoval s rodiacimi sa fašistickými ideami. Zomrel podobne ako Hlinka tesne pred 2. svetovou vojnou – čiže “usvedčení” fašisti sa z nich nikdy nestali. Táto téma je však dodnes tak citlivá, že slovenskí profesori histórie píšu o Hlinkovi ako o možnom protofašistovi zásadne len v zahraničných textoch.

Tak sa potvrdila Hurbanova myšlienka, ktorú vyslovil po Štúrovej smrti, že pekná je smrť, ak veľký človek umrie práve včas, keď vykoná veľké veci, ale ešte na neho nepríde mdloba. Ak bol mladý Andrej Hlinka obdivuhodnou osobnosťou, na staré kolená robil čoraz viac a viac zlých rozhodnutí.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin