Škodia drobné lži tak ako tie veľké? Príbeh tohto piva je o lokálpatriotizme. Žiaľ.
Toto pivo priniesol do Hlohovca bývalý riaditeľ pivovaru po dvadsiatich rokoch. V rozhovore pre miestne noviny sa zoširoka rozhovoril – ako veľmi je dôležitá tradičná výroba, ako dobré pivovary dbajú na regionálnosť, akí sú Slováci pivári… Pri premiére krstil sudy so šampanským sám pán primátor (ktorý sa do dejín mesta nezapísal ako jeden z najlepších vedúcich mesta a voliči ho funkcie už i tak zbavili). Zase sa rečnilo o lokálpatriotizme. Na etikete je nakreslený onen slávny hlohovecký pivovar.
Pravda je však taká, že spomenutý pivovar leží v ruinách a je na neho smutný pohľad, hádam ani bezdomovci by sa v tej chátrajúcej barabizni nevyspali. A Hlohovecký ležiak nie je hlohovecký, ale litovelský, pretože ho varia na Morave. Celý príbeh. Keď dáme preč reklamu a politiku, ostane nám len podpriemerné pivo nadizajnované akože na miestne publikum. Ktoré je naozaj vyrábané niekde inde, tak prečo by na neho mal byť nejaký Fraštačan hrdý?
Pivo nemá pekný vzhľad, vôňu ani chuť. V zložení je cukor. Chutí veľmi chmeľovo, ako tie najlacnejšie pivá pre robotníkov po šichte, keď nemajú po ruke nič lepšieho. Myslím, že len v jednom má výrobca pravdu – naozaj sa trafil do tej chuti, ktorá tu bola pred dvadsiatimi rokmi. A už vtedy škodoradostní neprajníci z iných miest vraveli o hlohoveckom pivu, že na súťažiach vyhráva vždy druhú cenu (hneď po šaratici).
Toto nie je obnovenie tradičného pivárenského priemyslu po Erdödyvcoch. Toto je sklamanie. Ale je to lacné a má to pekný nápis na etikete, svoje publikum si aj toto nájde.
