Topfest mohli tohto roku pokojne premenovať na Iron Maiden Tour. Kapely čo hrali po britskej klasike mali náramnú smolu. Čo už, desiate narodeniny sa oslavujú len raz a organizátori Topfestu si chceli dožičiť 30-tisícové obecenstvo.
Slovenské publikum má isté špecifiká. Tak napríklad plno ľudí sa nazdáva, že stačí prísť 10 minút pred koncertom, kúpiť si rýchlo lístok a šup, baviť sa ako na dedinskej diskotéke. Takže to nakoniec dopadne tak, že tesne pred koncertom prešľapuje pred pokladnicou asi tisícčlenný dav (druhá pokladnica logicky zíva prádznotou). Len tie teplé rožky chýbajú, musel si povedať nezúčastnený pozorovateľ. Z návalu viac ako inokedy znervózneli aj SBSkári, ale možno to bolo len tým, že v USA federálny súd rozhodol o tom, že manželstvo nie je len zväzok muža a ženy.
Ďaľšou svojráznosťou je, že prídavku sa nedôverčivé obecenstvo dožaduje hlasno už po tretine koncertu. Našťastie Briti nevedia, čo znamená „Ešte, ešte“, takže to vôbec nevadí. Horšie je, že ani Slováci veľmi nerozumejú angličtine s medzinárodným prízvukom, takže sa veľmi nechytajú na Brucove pokusy o rozpumpovanie davu, keď chce, aby publikum odspievalo nejaké zvlášť vydarené refrény. Bruce nadhodí divákom: „I’m Running Free Yeah“, ale miesto odpovede „I’m Running Free!“ sa mu dostane len spýtavých pohľadov typu: „Čo to vraví? Uráža nás?“
S týmito drobnými výhradami môžeme konštatovať, že „koncert sa vydaril“, ako zvyknú písať treťotriedni novinári, ktorých nič nenapadá, lebo najradšej by písali o bratislavských elektronických sračkách.
Iron Maiden sa nemôže nevydariť. Za dva roky budú oslavovať štyridsať rokov existencie a stále váľajú… Pred desiatimi rokmi sa slovenskí pisálci náramne čudovali, ako to, že ten Dickinson, pán vo veku, na pódiu podáva také výkony, nabehá kilometre, reve, skáče, máva rukami, že vládze ťahať ako Sagan v špurte… Dnes sa už nikto nečuduje. Chlapci vyzerajú stále vo forme a asi vydržia ešte ďaľších 40 rokov. Nakoniec možno mali tí vymetači diabla zo Spolku svätého Jozefa pravdu – v tom bude mať prsty Satan alebo aspoň zdravé Müsli tyčinky.
Na slovenské pomery parádna show na veľkej scéne, s davom na úrovni (ktorý pred polnocou spoľahlivo upchá diaľnicu zatiaľ čo bočné cesty zívajú prázdnotou), s pyrotechnikou a dokonca timingom presným ako hodinky… Po melancholických baladách Desmodu nezvyk, čo? Mimochodom, koncert sa mal točiť okolo albumu Seventh son of a seventh son, ale bol to v podstate klasický Best of Beast – to, čo fanúšikovia žiadajú už desaťročia. Plus dlhá pieseň Seventh son of a seventh son, počas ktorej sa niektorí predsa len začnú nudiť, a ktorú si nemôže dovoliť do playlistu zaradiť bárskto.
Dúfam, že ste si to užili. Iron Maiden chodia k nám len raz za desať rokov. A nabudúce to už nemusí byť za eurá, ale za marky alebo ruble:).