Na pive
Archimedes

ArchimedesNormálnemu človeku sa to stane len pár-krát za život.  Pri najnižších ľudských tvoroch bez talentu za tým zvyčajne nasleduje prízemné pochechtávanie sa a zvuk splachujúceho záchoda. Ale keď sa to podarí človeku, ktorý je v niečom majster – bum, ľudstvo zase s hrkotom poskočilo o krôčik ďalej.

Reč je o brilatných a jedinečných nápadoch, vynálezoch a produktoch divej mysle, o geniálnych majsterštychoch a parádnych zárezoch na pažbe pokroku. O momentoch – viackrát v živote sa neopakujúcich – keď človeku z ničoho nič docvakne, ako to vlastne funguje. Všetko. Nerozlúštiteľné klinové písmo, rovnica o cestovaní z bodu do bodu B, vesmír. Alebo aj skladací sprchovací kút z Ikey – tí čo skúšali zložiť čo i len policu a ostalo im menej ako 5 súčiastok, vedia o čom je reč.

Funguje to jednoducho – náhly záblesk žiarovky a nahý obézny Grék sa už rúti ulicami Syrakúz a reve o dušu: “Heruéka, MÁM TO !!!”. Nemysleli ste si náhodou, že na významný objav treba celý život stráviť s nosom zapichnutým v knihách a skúmavkach alebo pestovať dovolenkové pliesne ako vo Flemmingovom labáku? Esenciou tvorivej búrky je moment, keď sa tvorca nakazí inšpiráciou, ktorú Terry Pratchett považuje za všadeprítomnú hmotu, s ktorou sa však málokto v živote dostane do styku.

Teóriu relativity napísal a vyrátal Einstein za pár dní, v časoch, keď bol bezvýznamný mladý úradníček. Zamkol sa vo svojej izbe, mozog sa mu ponoril do podstaty vesmíru a v tom nevetranom puchu, keď sa pri dverách občas náhodne zjavilo nejaké jedlo, v stave absolútneho tranzu, dokončil zásadný princíp, ktorý dodnes nikto úplne nevyvrátil (pravda, až na jedného nášho zapáleného Východniara). Jednu časť síce Einsten s pocitom hanby neskôr z teórie odstránil, ale moderní fyzici ju vrátili späť (a nezabudli pritom vyjaviť niekoľko ďaľších šialených kvantových teórií). Skrátka – tento výstrel z dela sa Einstenovi podaril. Do konca života nemusel už nič robiť. Hádam len vyvíjať atómovú bombu ako Openheimmer, ale ten sa už za svoj tvorivý okamžik hanbil až až…

Sem-tam narazí múza aj na toho najobyčajnejšieho a najpriemernejšieho z priemerných. Slávnu francúzsku hymnu Marseillaisu zložil akýsi bezvýznamný kapitán Rouget, ktorého meno po dočítaní tejto vety ihneď zabudnete. Nikdy predtým a nikdy po tom už nič poriadne nezložil (v podstate sa to dá povedať aj o celej dnešnej popmusic scéne, ale tam aspoň môžu “umelci” kopírovať do aleluja sami seba). A zrazu bum – po neuváženom sľube, ktorý dal na bujarej pitke starostovi pred vojnou s Prušiakmi, sa na jednu bezsennú noc ponoril do iného sveta a napísal hudbu so slovami, s ktorou na perách kráčali francúzske vlastenky na smrť v nemeckých koncentračných táboroch a ktorú si na vzdor nacistom zabékali aj herci v Casablance. Tento dejinný moment krásne zobrazil v jednej poviedke Stefan Zweig – ľahko uveriť, že muselo ísť o vnuknutie zvonka, že pero toho dobrého človeka musela viesť Božia ruka.

Hovorí sa, že každého človeka postretne takáto mimozemská situácia aspoň raz v živote a tí úspešní sú, čo ju dokázali uchopiť za pačesy. A ostatní… sú tí ostatní. K pásu vo fabrike na zubné kefky s nimi. Americké dievčatá pod 80 kilov vraj veria, že takáto chvíľa nastáva pri vyzliekaní sa v Naked News spravodajskej relácii pre náročných. Komunistickí vodcovia vo svete zase vedia, že keď sa niekde deje nejaká revolúcia, nemusia byť pri nej vôbec prítomní, aby vás do dejín zapísali ako hlavného aktéra, ako sa to stalo akémusi profesionálnemu povaľačovi Leninovi.

Možno by ste mali začať dávať pri televízori pozor, čo keď pri chrúmaní baklažánu náhodou objavíte liek na vtáčiu chrípku.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin