Na pive
Zánik Ríma

Zánik RímaTešíte sa na ďaľšiu predpoveď o páde Európskej únie, Ameriky a podobne? Musím vás sklamať, analógie s dnešnou dobou radšej prenechám internetovým moderným prorokom, kaste, ktorej sa v ťažkých časoch vždy dobre darí. Hoci je otázne posúdiť ako veľmi sú dnešné časy ťažké… Súmrak Ríma trval stáročia a prišiel nepozorovane.

Dôvodov prečo kedysi tak mocná ríša zanikla určite nie je len 11 alebo 100. Mnohé hlavné príčiny popísali v minulosti slávni učenci ako Edward Gibbon, Montesquieu alebo Niccolo Machiavelli – s odstupom dlhých a dlhých storočí. Presnejšie informácie o neskorej antike mali svedkovia doby ako Ammianus Marcellinus, ale veľmi veľa sa od nich nedochovalo a už vôbec nie v origináli, len niekoľkokrát skreslené preklady. Skrátka – história je veda pravdepodobnostná a niektoré veci treba brať jednoducho s nadhľadom. Tak čo teda stálo za pádom ohromného starovekého kolosu menom Rímska ríša?

1. Koniec republiky, zrod monarchie – začalo sa to všetko ešte pred naším letopočtom, keď sa Cézar rozhodol porušiť odveký zákon a s légiami prekročil Rubikon? Rím vyrástol na zásadách republiky, s republikánskym rozdelením moci. Užitočné a prospešné funkcie ako tribúni ľudu, cenzori, magistri, senátori a tak ďalej pod cisármi strácali svoj význam. Napríklad cenzori mali v spoločnosti nezastupiteľné postavenie – ich hlavnou úlohou bolo sčítanie obyvateľstva, no v skutočnosti mnohokrát zasahovali v situáciách, kde boli iné úrady neschopné, kontrolovali občianskeho ducha spoločnosti, strážili obsadzovanie funkcií a “upratovali” po zmätkoch aké nastali napríklad po Hanibalovej dvadsaťročnej invázii. Postupne začal odstraňovať delenie moci Octavianus, ktorý pod pláštikom nevinnej služby verejnosti, kumuloval funkcie.  Rimania si užili všetky neduhy monarchie – ríša bola často odkázaná na výstrelky nepríčetných cisárov ako Caligula, Nero, Domicián a podobne. Rozumných a užitočných cisárov ako Claudia, Vespasiána či Antoniovcov striedali rozmarní škodcovia ríše. Posledným naozajstným rímskym cisárom bol vraj Septimus Severus, vojak, ktorý dal veci nakrátko do poriadku. Po ňom panoval jeho presný opak Caracalla a všetko opäť padalo na stranu.

2. Príchod kresťanstva – hádam len Angličan ako Gibbon mohol v 18. storočí tak ostro napadnúť kresťanstvo. “Jed z Júdey” považoval za jeden z troch hlavných dôvodov úpadku Ríma. Rímske mnohobožstvo bolo veľmi tolerantné a ríši napomáhalo v mierovej asimilácii dobytých provincií. Rimania rešpektovali akékokoľvek boha a vraveli si, že je to člen ich panteónu len s iným menom. Náboženstvo v starom Ríme zbližovalo. Kresťanstvo sa však ukázalo ako nesmierne hašterivé a neznášanlivé. Sprvo kruto a nezmyselne prenasledovaní kresťania sa premenili na vládcov ríše. Doba tolerancie bola preč, kresťanskí páni dokázali rozdúchať konflikt aj z tých najnepatrnejších nevinných detailov života. Koniec Byzanice, druhej východorímskej tisícročnej ríše, bol prakticky v znamení náboženskej vojny s Turkami. Všetky tie byzantské krízy, palácové prevraty a bratovražedné konflikty sa diali v mene vojny ortodoxie a obrazoborectva… Západ (v osobe pápeža a katolíckych panovníkov) odmietol pomôcť poslednému byzantskému cisárovi kvôli odvekej nenávisti medzi východnými a západnými kresťanmi… Na pomoc vtedy prišli len tri lode z Janova a aj to len preto, že Janovčania v umierajúcom meste vlastnili štvrť.

3. Úpadok zákonodarnej moci a starých rodín – rímski senátori neboli v dávnych časoch ako naši poslanci – figúrky na šnúrke. Otcovia Ríma spočiatku len schvaľovali uznesenia ľudových zhromaždení. Časom sa stali najvýznamnejším orgánom v Ríme, bez rozhodnutia ktorého sa nemohla vyhlásiť žiadna vojna. Cisári senátorov postupne odsúvali na okraj a uzurpovali si celú moc len pre seba. Posledné zvyšky cti stratil senát zrejme za panovania rozumného Diokleciána, ktorý sa za života možno ani raz neunúval senát navštíviť. Od Caligulu bolo v móde časté prenasledovanie senátorov. Hoci cisár bol stále len “prvým” senátorom. Takto sa postupom času za 200 rokov vyvraždili všetky staré rímske rodiny. Lenže Rím bol postavený na vláde bohatých – nikdy nebol demokraciou. Vláda bohatých bola vtedy úplnym opakom k dnešným časom – na boháčoch bolo platenie daní. Len majetní ľudia sa skladali na vojenské výdavky, dávali stavať ohromné stavby ako fóra, akvadukty, koloseá, sochy hrdinov na každom rohu v meste, chrámy, kúpele a iné verejné budovy. Byť hlavným úradníkom (funkcia len na jeden rok) v Ríme znamenalo z vlastného vrecka platiť gigantické staroveké staviteľské projekty…

4. Nástup opulentného prepychu a vyššie dane – čím viac bol Rím v problémoch, tým viac sa zavádzali nezmyselné dané, obmedzenia, rástla byrokracia. Starý rímsky spôsob života bol jednoduchý – cenila sa vysoká morálka a skromný spôsob života. Cisári, senátori a jazdci mali právo nosiť purpur. Titul Imperátor pôvodne znamenal len vojenskú funkciu. Názov domitius zase označoval pána domu respektíve otrokov, neskôr slovo začali používať ako panský zaliečavý titul. Cisár, hoci sídlil v ohromných palácoch, mal žiť aspoň naoko skromným (vojenským) životom a ctiť si vzdelanosť, umenie a iné ctnosti. Časom sa však do starých rímskych spôsobov vlúdil východný typ prepychu, najmä zo Sýrie, Perzie a Egypta. Za Diokleciána (mimochodom, pôvodom bol otrok, čo bolo dovtedy neslýchané) boli v ríši už štyri cisárske dvory – štyria panovníci s obrovskými nákladmi na svoj dvor, zaodetí v prepychových rúchach, v ktorých ledva chodili. A na nich sa chceli podobať všetci vyšší či nižší úradníci, obchodníci, a tak ďalej a tak ďalej. Dane rástli, klesal počet, tých čo dane platili a neúmerne stúpal počet tých, čo z daní žili.  Ak ľuď potreboval k životu len chlieb a hry, prestalo sa mu dostávať i tohto.

5. Vojna prestala byť výnosná – na začiatku malo celé rímske vojsko len 1000 vojakov. Boli to pastieri a roľníci, ktorí sa zišli na Marsovom poli, aby pravidelne vyrážali do boja so susedmi. Práve spôsob boja rímskej pechoty dokázal tisíc rokov vyhrávať na všetkých bojiskách vtedy známeho sveta. Po víťazstvách v Púnskych vojnách nad Kartágom sa Rímu otvoril celý svet… a vojna sa stala na stáročia výnosným podnikom. Zánik Ríma nastal, keď už bolo vydržiavanie vojska nesmierne drahé a bez zisku miesto dobývania vojaci len bránili hranice pred nekonečnými nájazdami barbarov. Vojaci boli pritom v Ríme silou číslo jedna – ríša padala na ich odvahe a spokojnosti. Rozmaznaní pretoriáni často vraždili cisárov, ktorých mali chrániť a žiadali stále vyššie a vyššie odmeny… raz dokonca ponúkli celú ríšu do dražby. Máloktorý cisár neumrel rukou vlastných…

6. Barbari zaplavili ríšu zvnútra, ale nestali sa Rimanmi – známy fakt, mnohí barbari z provincií čoskoro začali zastávať významné posty v Ríme. Spravovali Rím, chránili Rím, ale v hlavách ostali rodákmi zo svojich provincií, ktorým nezáležalo na osude Ríma ako rodeným Rimanom, ktorým sa blaho ich domoviny vtĺkalo od malička do hlavy. Napokon sa “cudzinci” stali aj cisármi – napríklad Arab Filip, ktorý bol podľa Gibbona jednoduchým zbojníkom.  Na úplnom konci Západorímskej ríše bolo na Apeninskom polostrove vraj už len 2000 vlastníkov pôdy…. Už nebolo viac vlastencov, ktorým by záležalo na obrane domovov. Barbari nepociťovali jednotného rímskeho ducha, ktorý bol v prvej polovici existencie ríše úzkostlivo strážený.

7. Barbarské vpády zvonka – nuž a samozrejme, nezabúdajme na vonkajšie vojenské vpády barbarov do ríše, boli hlavnou príčinou zániku Ríma. Stáročia vpádov dokázali zastaviť len na krátky čas mimoriadne schopní vojvodcovia. Prúd útokov ale nikdy nevyschol… Neustále stráženie hraníč ríšu vysiľovalo a nepomáhali ani tisícky kilometrov obranných valov, pevností a stálej bdelosti legionárov na stráži. Cisári často podľahli pohodlnému riešeniu a mier od barbarských náčelníkom jednoducho vykúpili. Napríklad Commodus, syn filozofa Marka Aurélia (ktorý proti barbarom viedol mnoho vojen a navzdory svojej miernej stoickej povahe nikdy neustupoval). Výkupné bolo pre nepriateľov iba znakom slabosti.  Barbari ako Atila alebo Alarich sa stali legendami. Góti, ktorí sa zmocnili ľodstva dokázali ohrozovať ríšu na opačnom konci sveta. Nuž a ako sa preslávili Vandali dobre vieme. Ruka v ruke s vojnou často postupoval aj mor a iné pohromy na obyčajných ľuďoch.

8. Úpadok morálky – pri zániku Ríma sa vždy spomína zánik dobrých mravov a ctností. Na obrazoch o konci ríše bývajú často zobrazovaní poslední Rimania pri neviazaných orgiách. Aristokracia Ríma už nebola činorodá a tvorivá (hoci i v takej veci ako je dnes už morálne odcudzovaná vojna), boháči sa starali len o hostiny, poľovačky, hry, divadlá… Niektorí cisári sa preslávili ako vojaci, iní ako politici, ale veľa z nich len neviazaným životom plnom záhaľky, pitiek a sexu. Spomeňme si ako skončili napríklad filozofi Cicero či Seneca, ktorí patrili k nositeľom rímskej hrdosti a kultúry.

9. Rozmach korupcie, právnych intríg, udavačstva a policajného štátu – právne vzdelanie začalo byť podmienkou pre neustále sa rozrastajúcu byrokraciu. Vecné, brilantné a argumentačné rečníctvo sa zmenilo na vedu o rozvláčných bombastických rečiach. Zákony sa neustále komplikovali, pribúdalo ediktov a listín, zakladali sa nové právnické školy. Jednoduchosť nahradila kvetnatosť a prázdne frázy. Občanov vyciciavali dlhé roky trvajúce spory, na ktorých bohatli len právnici. Sudcovia súdili podľa vlastných záujmov. Cisári o neduhoch vedeli a preto začal spravovať obrovkú sieť udavačov – poštových úradníkov, ktorí mali hneď tri príjmy – za prácu, za udávanie a za mlčanie. Právo “Intacti Tormentis” (žiadny rímsky občan alebo dieťa nesmú byť nikdy mučení) začalo byť ignorované regionálnymi vládcami. Za šialeného Nera vraj mučili pri vyšetrovaní rebélie jediného občana, paranoja neskorších panovníkov pred zradou, toto zrušila. Keď občas niekto prišiel s nápadom, že treba zredukovať počty pisárov, úradníkov, eunuchov a tak ďalej, tak tieto snahy obyčajne končili presne opačne – rozšírením aparátu. Jedným slovom – príliš veľa právnikov štátu škodí, alebo lepšie povedané – príliš veľa zlých zákonov, alebo zákonov, kde sa dbá na formu a nie na ducha.

10. Nekonečné roztržky v meste. Rím, to bola vždy nikdy nekončiaca sa telenovela intríg, rodinného súperenia, sprisahaní, skrytého nepriateľstva medzi spoločenskými triedami. Tajná vojna v meste zaujímala občanov viac ako otvorená vojna kdesi na hraniciach ríše. Podľa Montesquieua začal veľký konflikt vtedy, keď šľachta vštepila ľudu nenávisť voči kráľovskej moci, ktorá nakoniec padla. Ľud dostal svojich tribúnov a konzuli sa ľudu snažili vždy zavďačiť… ale len patricijovia mohli získavať vojenské a občianske funkcie, mohlo sa im dostať pôct a triumfov. Ľud sa mohol brániť rôzne, napríklad odopretím vojenskej služby alebo odchodom z mesta – to boli ešte tie miernejšie spôsoby. Nakoniec sa triedy premiešali, k slovu sa dostala veľkosť majetku a ako jediným protiopatrením proti občianskej vojne bolo výchova zásady, že Republika je vždy na prvom mieste, rovnako ako disciplína a dobré mravy. Po odchode Republiky však už ostala len stará nenávisť.

11. Vyprázdnenie pojmu občan. Kým Rím neopustil hranice Itálie, Riman bol stále Riman. Podliehal tej istej moci a mal tie isté úmysly, ciele a záujmy. Vojsko bolo úzkostlivo spravované tak, aby v ňom boli len skutoční občania, s pôdou a majetkom – tí čo majú záujem na obrane Ríma. Preto bola armáda spoľahlivá, hoci aj v časoch púnskych vojen malá. Vojvodcovia boli vyberaní iba podľa ich lojality k Rímu. No keď sa Rím rozšíril do Afriky, za Alpy a na Blízky východ, vojaci už neboli Rimania, ktorí boli verní Rímu – už boli verní len svojim vodcom, Cézarovi, Máriovi alebo Pompejovi. Tí boli ešte učebnicoví Rimania, ale nedvojak prispeli k tomu, že ich nasledovníci zmýšľali už inak. Rímske občianstvo sa začalo udeľovať za pozitívny postoj k okupačnej moci a dotyčný človek nemusel za celý život navštíviť Rím. Tak sa stalo, že občan v provincii nemal v sebe to fanatické duchovné rimanstvo, čo dokázalo udržať pokope jadro ríše, ale nie celú ríšu.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin

1 KomentárPridaj komentár