Na pive
Jean Calas

Dobrá otázka: kedy skončil stredovek? O jeho začiatku niet pochýb – keď zanikla doráňaná Rímska ríška v roku 476. Ale na poslednom dni stredoveku sme sa nezhodli. Každý ho učí inak.

  • Objavenie Ameriky. Na základnej škole nás učili rok 1492 – rok, keď sa Kolumbus na krehkých lodičkách doplavil do Ameriky (resp. na Bahamy). Španieli s rokom súhlasia, ale za koniec stredoveku považujú dobytie Granady, poslednej moslimskej enklávy na svojom ospalom polostrove. Inak, nešlo o nablýskané masové podujatie ako sa javí z obrazov Francisca Pradilla y Ortiza. Niektorí autori pochybujú, že reconquista vôbec existovala. V  Granade šlo kresťanom aj moslimom hlavne o peniaze a ako to už chodí, doplatili na to najmä Židia. V každom prípade, 800-ročná éra skončila.
  • Kníhtlač. Vzdelaný vysokoškolský pedagóg môže zastávať názor, že stredovek skončil, keď Guttenberg vynašiel kníhtlač (v roku 1450 si požičal prvé guldeny na projekt a v 1455-tom tlačil prvé biblie). Šlo o informačnú revolúciu porovnateľnú s nástupom internetu. Naraz sa mohli množiť vedomosti, na ktoré stratila monopol cirkev. Ako dobre vieme, informácie sú najmocnejšou zbraňou na svete.
  • Zánik východného Ríma. Politickým supermedzníkom bol pád Konštantínopolu – 1453. Vtedy zatvorila krám stredoveká veľmoc Byzancia alias Východná Rímska Ríša. Ak starovek skončil pádom západného Ríma, je logické, že stredovek bol zavŕšený koncom východného Ríma. Európa stratila východ a musela sa obrátiť na západ. Tento dátum sa často používa, ale môžeme mať k nemu výhrady – Byzancia na konci nebola žiadnou ríšou, o ten status prišla dávno predtým. Bola už len živoriacim mestom na úzkom pruhu územia, ktoré žilo z minulosti a ich najväčší úspech bolo, že im sultán dával malú kôpku peňazí za živenie jedného príbuzného. Keď si to ďalší sultán rozmyslel a stráže zabudli zamknúť jednu malú bránku, bolo po Byzancii.
  • Koniec križiackych kráľovstiev na Blízkom východe. Ak za najstredovekejší fenomén považujete križiacke výpravy, môže sa vám pád posledného križiackeho mesta Akkonu v roku 1291 javiť ako dobrý koniec stredoveku. Skončili storočia veselého búšenia železom na brány (prevažne) moslimského sveta.  Zostávajúce zvyšky rytierov s dlhými tvárami naložili čo to z nakradnutého zlata na lode a vydali sa zakladať nové ríše do svojich rodných domácich ríš (kde z toho nikto extra neskákal radosťou).
  • Znovuobjavenie Aristotela. Pevninskú Európu v stredoveku ovládali Nemci, ktorí sa považovali za potomkov Rímskej ríše, akurát v svätej verzii. Pohŕdali všetkým gréckym – dedičstvo bolo v latinčine. Tieto dve vety znejú, ako keby boli stredovekí Európania veľkí vzdelanci. V skutočnosti boli dosť zadubení – až keď sa otvorili dobyté knižnice v Seville, Cordóbe a v Tolede, začali sa v nej opatrne vŕtať prví zvedavci. Objav zabudnutých gréckych filozofov bol intelektuálny výbuch – prišla renesancia, čo je sympatický dôvod na označenie príchodu novoveku.
  • Ďalšie medzníky. Určite by dali nájsť ďalšie “konce” stredoveku – napríklad keď sa ľudia začali trochu starať o hygienu a veľké epidémie prestali kosiť polovicu populácie. Osvietenstvo, náboženské a politické slobody, vymaňovanie sa obyčajného človeka zo stredovekého trojsystému šľachta-duchovenstvo-chudák-čo-na-ostatných pracuje – to všetko sa dá považovať za koniec stredoveku. V Uhorsku sa napríklad hovorí, že stredovek skončil bitkou pri Moháči (1526) a v Rusku to bolo možno až 200 rokov po Európe – keď sa v roku 1689 ujal vlády Peter Veľký a so striedavými úspechmi sa pokúsil zmodernizovať ruské samoderžavie. Mám tu však ešte jednu novú tému, ktorú som na slovenskom internete nenašiel a ktorú týmto odvážne  otváram:

Koniec mučenia – prípad Calas

Čo je to stredovek? Zaostalosť, spiatočníctvo. Animálne surové spôsoby. Stredovek bol obdobím, keď sa zabudlo na veci, ktoré tisícročia objavovalo ľudstvo počas staroveku. Medziiným aj mučenie, každodennú stredovekú radovánku a účinný nástroj vykonávania moci. Ako vieme, v Ríme bolo zakázané mučiť občanov (nevzťahovalo sa to na otrokov, barbarov a spôsobu vykonávania popravy sa nekládli medze fantázii). Nenapadá mi nič stredovekejšie ako mučenie. A tak za koniec stredoveku môžeme považovať aj (hodne hodne) dlhé obdobie, keď sa začalo upúšťať od týchto praktík (mučenie však nikdy nezmizlo, ako nám ukazujú hnedo-červené dejiny 20. storočia a články o Katarzii na Denníku N počas pandémie).

13. októbra 1761 sa z domu obchodníka Jeana Calasa (scéna na obrázku hore) ozýval krik – práve našli mŕtvolu 29-ročného syna Marca Antoina, inak zhýralca a zadĺženého hráča. Rodina mŕtveho sa tvrdila, že sa do domu niekto vlámal (možno s mečom). Ale obhliadajúci lekári usúdili, že muž bol obesený – svojím alebo cudzím pričinením. Rozpor vo výpovedi otca Calasa by za normálnych okolností nemal byť dôkazom vraždy – teda, pokiaľ nie ste hugenot v katolíckom prostredí. V tom prípade je dôkazom vraždy aj to z akého pohára pijete víno. Lekárska formulka sa rýchlo rozšírila medzi ľuďom, pričom si katolícki veriaci vzrušene kládli dôraz práve na výraz “cudzím pričinením”.

Na vysvetlenie: hugenoti vo Francúzsku boli tí porazení. Nemohli mať vlastné bohoslužby, v minulosti prehrali všetky vojny, štát im zakazoval vykonávať niektoré profesie a zastávať úrady. Nuž a mladý Marc Antoine bol vlažný, hugenotské veci mu boli ukradnuté, nechcel problémy – zato starý Jean sa protestantstva poctivo držal. Šepot v tme hovoril, že pár hodín pred vraždou syn oznámil otcovi, že prestúpi na katolícku vieru. Boli to nepotvrdené klebety, tak ako aj ďalšie veci – nikto to nevedel dokázať, ale všetci si tým boli istí.

Vraždu vyšetroval istý David de Beaudrigue, sudca, detektív a prokurátor v jednom, zbrklý a hrubý muž, ktorý si svoju kanceláriu doživotne kúpil, rovnako ako šľachtické výsady k nej.

Jean Calas, bohatý obchodník so šatstvom (súknom? plátnom? vraj bohatol najmä z veselých bavlnených vzorov, nech už to znamená čokoľvek) z centra v Toulose bol obvinený z vraždy. Z prípadu sa stal proces storočia, ktorý slávny Voltaire roky rozpitvával ako obrovskú škvrnu na francúzskom súdnictve – a celá vec viedla ku kompletnému obratu chápania zločinu a trestu v spoločnosti.

Voltaire (ktorému už ťahalo na sedemdesiatku, bol svetoznámy, hašterivý a unavený z lôn bohatých mecenášok) sa obrátil k ľudom, k verejnej mienke, nie k sudcom a úradníkom. Celá vec dospela až do štádia zrušenia mučenia a stala sa základom pre myšlienku zrušenia trestu smrti. Mimochodom, 63-ročný obchodík Calas bol vzdialený príbuzný druhého veľkého renesančného mysliteľa baróna z Montesquieu (preto sa prípad tak dobre propagoval – a ešte kvôli ďalším bohatým príbuznym, niektorým dokonca za hranicami). Voltaire poznal zvnútra Bastilu a vedel, čo je nespravodlivosť. Vyťahoval sa že,  celý život písal, aby sa veci menili, nie pre pocit z písania, ako tej trpák Jean-Jackues Rousseau. Keď sa o prípade dopočul, útrúsil: “My síce nestojíme za veľa, ale hugenoti sú ešte horší.” Ale vŕtalo mu to v hlave, stretol sa s najmladším synom kupca, zistil si viac a zmenil názor. A tak začala Voltairova trojročná krížová výprava za modernejšiu spravodlivosť.

Aby sme boli čestní, tak to neboli len Voltaire a Montesquieu (v čase vraždy 10 rokov po smrti), ktorí hnali nové myšlienky v oblasti práva. Veľmi dôležité boli návrhy nenápadného Taliana Cesare Beccariu, ktorý vo veľmi tenučkej knižke zhrnul moderné zásady práva, ktoré platia prakticky aj dnes – odsúdil mučenie, neprimerané tresty, dokazovanie vynútenou výpoveďou, zaviedol prezumciu neviny. Keby nebol taký trkvas, tak by bol dnes docela slávny. Avšak chudák Cesare bol beznádejne nespoločenský neohrabaný tĺk – keď ho pozvali do francúzskych salónov, tak sa medzi veľkými chvastavými hlavami stratil a nikam v živote potom už nešiel. Jeho nápady preberali iní.

Ale späť k prípadu. Po dvoch dňoch vo väzení Jean Calas zmenil výpoveď. Povedal, že prvú verziu s votrelcom si vymyslel, pretože samovrahmi cirkev pohŕdala, nechcel, aby syna vyzliekli donaha a vliekli po ulici. Nevedel, že šepot vonku tvrdí, že “votrelec” neprišiel zvonku domu, ale zvnútra. Takže po novom Calas uviedol, že syna našli obeseného na drevenom preklade nad dopoly otvorenými dverami. Nastal veľký buzz – široko sa pretriasalo či to mohli dvere vydržať a podobne.  Jeden sudca prípad verne zrekonštruoval pomocou, ehm, šnúrky a ceruzky. Skrátka, vyvstalo veľa technických otázok, na ktoré by vedela odpovedať len učebnica fyziky pre 3. ročník Ľuboša Blahu. Pretriasalo sa, že mladému synovi sa hnusila práca v obchode, že kamarátom sa chválil s novým modrým oblekom (to predsa samovrahovia nerobia) a v celom prípade vystupoval katolícky sluha hugenotskej rodiny.

Vyšetrovateľ dal vyhlásiť, že zatajení svedkovia budú exkomunikovaní z cirkvi. Prihlásilo sa 100 ľudí, z ktorých každý mal historku, čo kedy kupec povedal pekárovi, čo jeho manželka vravela krajčírovi a čo videl holičov kamarát, keď šiel do krčmy. Neexistoval žiadny zásadný dôkaz vraždy, len milión drobných opletačiek. Čo stačilo na to, aby sa mladý Marc Antoine stal takmer svätým – pochovali ho s poctami ako katolíka, hoci nikdy nekonvertoval, slúžili sa za neho bohoslužby a pod.

Súd na radnici Toulose bol neúprosný – osem sudcov hlasovalo za vinný, päť si nebolo istých (pričom iba jeden z nich navrhoval oslobodenie). Keď bol rozsudok smrti na svete, vypočul slávny súd konečne aj kupca Calasa – v mučiarni.

Kupec tvrdohlavo zapieral vraždu. Sudcovia boli prekvapení – nazdávali sa, že kupec pri mučení udá celú rodinu a záležitosť sa rýchlo skončí. Naťahovali ho na škripci pomocou kladiek a závaží, až mu kĺby vyskakovali z puzdier. Potom mu do úst vložili dve palice, aby mu ich roztiahli. Zapchali mu nos a naliali do neho 13 litrov vody. Kupec sa stále nepriznal. Ctihodní sudcovia boli zaskočení – to nečakali.

Prišiel čas vyjsť z tajnej mučiarne a urobiť verejné divadlo. Sudcovia sa nazdali, že dedko je starý a vetchý a všetko zo seba šikovne vyklopí. Kupca ukrižovali a kat mu systematicky polámal všetky hnáty. Potom ho natiahli tvárou k nebu na koleso,  dali mu dvojhodinovú pauzu na rozmyslenie a začali ho ďalej lámať. Zvyšky tvorca, čo sa kedysi volali Jean Calas dokázal povedať, že je nevinný. Sudcov to ešte viac zmiatlo. A nakoniec ich zaplavila neistota, keď ľudské ostatky na kolese vyhlásili, že im odpúšťa ich hriechy. Všetci diváci videli muža, ktorý odišiel majestátne, polámaný iba na tele, ale nie na duši či viere – spoločnosť zaplavil súcit a sudcov pocit trápna. Nakoniec prepustili 5 zvyšných členov rodiny kupca, čo odporovalo pôvodnej verzii o vražde.

Do veci sa vložil Voltaire. Skôr prinútil ako presvedčil vdovu, aby sa odvolala – a celé to sám zaplatil. Do prípadu zatiahol všetkých priateľov právnikov (a Voltaira poznal každý), dokonca si zohnal mladého vyšetrovateľa ako v Jackovi a tlsťochovi. Začal čítal zákony a fascinovalo, aká zbierka nezrozumiteľných nerozhodných hlúpostí to je. Nakoniec prípad odpečatila parížska vláda, ktorá si “spis” vzala k sebe. Voltaire produkoval energickú kampaň, vydával brožúry a traktáty, hromžil na všetkých zúčastnených v Toulose (a nepríjemne fakty skresľoval, aby viac sedeli jeho propagande). 40-členný apelačný súd v Paríži kupca Calasa zbavil viny. Život nemohli vzkriesiť, ale aspoň očistili jeho dobré meno. Nové právne princípy sa začali šíriť do sveta – pozvoľna končil stredovek.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin