Na pive
Starý Level

Starý Level

Zabudnite na máj ako mesiac lásky. Máj 2013 je o umieraní a koncoch. Bubeník Olympicu a gitarista Slayeru sa pominuli v 49 rokoch, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu si nechal pichnúť poslednú injekciu a vydavateľ Levelu sa zbavil legendárneho časopisu, ktorý to napokon do 20-tky nedotiahol.

Level sú spomienky na mladosť. Ale ku koncu bol na neho smutný pohľad. Tenký plátok, ktorý v hypáči ležal mesiac tak ako ho doniesli. Ku koncu mal 20-násobne menší predaj ako v časoch najväčšej slávy… Hoci súčasní redaktori veria v resuscitáciu pod novým majiteľom, my pochybujeme. Pár starých čitateľov ešte naivne verí, že to zoberie na seba Ondřej Průša (ktorého dospievanie až po dospelosť sme mali možnosť dlhé roky prostredníctvom Levelu sledovať), ale čísla sú jasné.

Dnešní čitatelia nechcú papier. A ten už ani nikomu nechýba, inak by to predsa tí ľudia kupovali. Istý nafúkaný a sebestredný profesor z výšky, ktorý nám tvrdil, že počítače nikdy nenahradia knihy, pretože si ich nemôžeme zobrať do postele, sa už dnes radšej venuje proroctvám o páde novodobých štátov. Pretože počítače sú už ako zo Star Treku a aj keď sa na tých shitoch z čínskych fabrík občas nedá nič robiť pohodlne, aspoň surfovať na nete sa dá stále.

Staré dobré časy

Ako to bolo, keď u nás vraždili mafiáni ako na páse a Európska únia nám pre Mečiara posielala demarše ako za vojny? Vtedy sa chlapci nehanbili chodiť po ulici v ručne pletenom svetri od babičky. Polku oblečenia sme mali ešte z Ozety a nie z Číny. A mali sme aj počítače… veľké, drahé a pomalé lapače prachu.  Kto mal 6-rýchlostnú mechaniku, bol frajer. Windows bol na 12 disketách a každú chvíľu padal ako opitý Jeľcin na zasadaní G8. Aj tak k tomu drahému delu zrejme mal majiteľ málo pamäte, alebo musel ušetriť na grafickom akcelerátore (termín, ktorý sa dnes už asi nepoužíva). A v úplnych začiatkoch Levelu nebolo ani to…

Nikto nepoznal pojem nerd alebo geek, všetci boli skrátka metalisti alebo depešáci (to bolo v skutočnosti v móde v 80-tych rokoch, ale viete, nemoderní Slováci bazírujúci na tradíciách) a svedomite dodržiavali učenie majstra Komenského, ktorý radil mladým mužom, že: “Lepší než za ženštinami hampejznými se píditi, jest plodníkem svým dvakrát týdně řádně zatřásti.”

Dávno v temných dobách 2. tisícročia boli iné časy. Redakciu Levelu tvorili chlapci v nemodernom outfite a účesoch (nemodernom, samozrejme, už vtedy), teda okrem redaktora Bulířa, ktorý bol moderný až priveľmi a určite by zapadol na každý Gay Pride pochod hlavným mestom. O redaktoroch sme vedeli všetko… teda, nevedeli sme ich adresu a také tie veci, ale vedeli sme o ich perverzných túžbách a liberálnych pohľadoch na svet.

Obsah pre ľudí a nie pre moderné opice s fanfónom

Časopis sa dal čítať. Nikto sa nestaral o hlúpe pravidlá žurnalistiky, alebo prudérne názory vydavateľovej manželky. Čítať recenzie bola náramná sranda! Ono aj hier vtedy vychádzalo oveľa viac a veľa z nich bolo na úbohej úrovni – to bolo vôbec to najzábavnejšie čítanie na svete. Dnes je to úplne inak, v 150 stranovom časopise nájdeme tak 10 recenzíí, z toho hlavné kone 4. diel XX hitu na 8 extra nudných stranách. Dnešné hry sú drahé a o technickom spracovaní. Tzn, shity na peniaze. Vtedy redaktor pokojne písal o svojom živote, emóciách a na hru alebo výstavu zabudol…

Tak schválne, tí čo si pamätajú staré Levely a Scorečka, dajú sa vtedajšie články porovnávať s dnešným supernudným balastom? Naposledy som čítal Far Cry 3 v Score napríklad… straaašne som sa snažil… a nič. Nuda, nuda, efekty, grafika, júúú, nuda, nuda, čo je v hre, puška je v hre, pištoľ je v hre, behanie je v hre, zabíjanie nepriateľov je v hre. Dnešných recenzentov tvorí banda unudených profesionálov, ktorí na rozprúdenie zábavy sem-tam vložia nejaké detské prirovnanie a hotovo.

Dnes je to ľahké, bársaký blogger môže machrovať, že je herný novinár. Stačí sledovať Twitter asi piatich vydavateľských domov. Kto si dnes predstaví, že kedysi neboli informácie na internete, redakcie boli závislé od toho, či im hru požičajú majitelia obchodov, propagačné materiály dostávali pekne na papieri a keď sa chceli rozprávať s herným vývojarom, mohli vytáčať číslo na ciferníku na komunistickom telefóne.

Medzi Levelom a Score sa viedla dlhé roky zákopová vojna. Roztáčal to hlavne nie úplne normálny šéfredaktor Score, ktoré bolo obsahovo lepšie – vtipnejšie, zvrátenejšie, menej sebacenzúry pubertiakom vyhovovalo. Level bol dospelejší, asi okolo roku 1999 dostal luxusný dizajn ako západné časopisy a začal vydávať pravidelne plné hry na CD (nejaké občasné šteky boli aj predtým, na disketách a prvých CD). To sme mali vtedy pocit náramného bohatstva – hra stála v obchode 2000 tisíc korún a v Leveli 200 korún. V stánkoch ich bol nedostatok a bolo trochu divné minúť celé vreckové (nadobudnuté nepoctivým spôsobom a už vôbec nie od rodičov) na časopis v cene knihy.

Redaktori boli osobnosti, vyprofilovaní autori, ktorí občas v rámci vojny menili strany. Level vyhral na plnej čiare, keď získal Michala Rybku s Malým príveskom. Ten nielenže recenzoval hry svojím vlastným štýlom, ale písal aj kurva zábavné témy, o psychológii, o počítačovej inteligencii a ďaľších veciach, ktoré vedel podať tak, že to človek prečítal z nudy aj 5-krát po sebe a stále ho to bavilo. Rybkove recenzie vojnových hier alebo zdrbávanie nových kusov hardvéru by mal niekto vydať knižne… i keď by možno vydavateľom prekážalo mierne politicky nekorektné zovšeobecňovanie národov a následný výsmech z ich histórie :). Ale taký dlhoročný šéfredaktor Jan Herodes, to bol hokejista od pohľadu, jeho sloh bol nudný a toporný… našťastie písal málo.

Neviem. Skrátka mám pocit, že vtedy recenzenti nepísali na silu. Dnes sa ako do toho nútili len kvôli tej výplate… A to sa ešte lúčime s Levelom a nie Score, ktoré malo uletenejšie božské chvíľky v histórii ľudstva.

Requiescat in pace Level.

Stará reklama na počítače

O autorovi Zobraziť všetky články

admin