Olovená vesta
V 70-tych rokoch bolo v Amerike v móde prepierať vojnu vo Vietname. Režisér Stanley Kubrick pojal tému veľmi osobitne. Podľa neho sa začínala vojna už doma. Pamätáte si na vojaka menom Gomer Pyle? Americká slangová prezývka neschopných bažantov vznikla v jednom staručkom seriáli. Ani si nevšimnete, že sa vlastne natáčalo v Anglicku. Mimochodom, onen legendárny seržant Hartman, čo tak roztomilo buzeroval mužstvo, bol naozajstný vyslúžilý seržant. Svoju rolu nehral, ale prežíval.
Zachráňte vojaka Ryana
Film je založený na starom pravidle, že pokiaľ vo vojne zomrú traja synovia z jednej rodiny, ostatní sa majú vrátiť domov. Chceme aspoň jedného živého Ryana! Spielberg dostal k dispozícii veľkolepú výpravu (čiže masaker na Omaha Beach a neskôr vo francúzskom mestečku je naozaj dechberúci), pracuje s psychikou postáv, ich zmyslom pre povinnosť. Troška amerického pátosu je povinnosť. Toto dielko na konci spoľahlivo naruší divákovu rovnováhu.
Čata
Klasika Olivera Stona z čias, keď sa v Amerike všetci umelci vŕtali vo Vietnamskom fiasku… ono ich to tam vlastne nikdy celkom neopustilo. O filme sa vedú nekonečné debaty, či je realistický, prifarbený, alebo len slabý odvar reality. Je to znak, že film zaujal. V Čate stretneme mladučkého Charlieho Sheena a pár amerických chlapcov, z ktorých ani jeden nie je riadne vojensky ustrojený. Keď nefajčia miestne rastliny, behajú na Ramba. Bojujú s miestnymi komunistami, ale aj medzi sebou, dokonca zvádzajú boje vo svojom vlastnom vnútri. Až na seržanata Barnesa, samozrejme. Ten má vo všetkom jasno.
Most cez rieku Kwai
Vojnová klasika, kde sa zase až tak veľmi nebojuje. Hlavným motívom je zmysel pre česť a psychologická vojna medzi zajatými Britmi a Japoncami, ktorí v roku 1943 ovládali rozsiahle teritória v Ázii i v tichomorí. Britskí tvorcovia si prihrievajú kašu – služobníci anglickej koruny sú bodrí, čestní, odolní a ktohovie, čo všetko ešte. Japonci Britov, ich tradície a pracovitosť pri stavbe mosta obdivujú. Tu je trošku tej ostrovnej nadutosti. Dokonca ani americký plukovník neostane chladný. Inak je film príkladom úžasnej výpravy, inteligentných scenárov, veselého pískania a skvelých hereckých výkonov. Druhý diel filmu nestál za nič.
Tora! Tora! Tora!
Veľkofilm popisuje ďaľšiu americkú traumu – náhly útok Japoncov na americký prístav Pearl Harbor, kde sa im podarilo zničiť podstatnú časť tichomorskej flotily. Útok im síce vyšiel, ale vojna sa zvrtla proti Krajine vychádzajúceho slnka. Miestami je Tora! Tora! Tora! rozvláčny film. Rozoberajú sa tu nedbanlivosti pri radarovej službe, alebo japonská zrada (samozrejme, z amerického pohľadu – v USA nerozdýchali, že oficiálna pozvánka na party prišla neskoro). Je tu trochu toho obvyklého klišé a aj heroizmu, keď sa dvom pilotom podarí naštartovať stíhačky a vykosia toho viac než by mali šancu v skutočnosti. Inak znamenitý film. Japonské lietadlá sa krásne radia, výprava je ohromná. Film je asi o štyri triedy lepší ako Pearl Harbor s Benom Affleckom, dvoma hodinami nudy a s bombardérmi lietajúcimi v amerických guľometných zameriavačoch desať metrov nad hladinou mora.
Apokalypsa
„I love smell of napalm in the morning,“ rozpráva nafúkaný Yankee o pocite víťazstva vo vojne. Apokalypsa nie je obyčajný vojnový film, je to dráma a aj kus filozofickej úvahy na štýl pacifistov ako Remarque alebo Barbusse. Dezertéri sú zvláštnou bolačkou každej armády. Za zbehnutým plukovníkom vyšle velenie tých najlepších. Kapitán Willard a jeho plavba po Mekongu, to je pocit vojny, ktorý sa divákovi usadí úplne dole v žalúdku. „Máš právo ma zabiť, ale nemáš právo ma súdiť,“ začína dlhý monológ pološialený plukovník Kurtz, ktoré sa v Amerike stalo synonymom pre zradcov a používa sa aj v iných knižkách či počítačových hrách pre zbehov.
