Na pive
Trofim Lysenko pri Odese

Trofim Lysenko pri OdeseTrofim Lysenko bol strýčkom Pompom Sovietskeho zväzu. Akurát nemal ružovú šiltovku a nevedel vypestovať z kúska dreva motyku, ani druhého Rumburaka. Zato vedel vypestovať z hrachu bavlnu.

Súdruh Lysenko vlastne ani nebol súdruh. Bezpartajný – ale vedel čie čižmy leštiť. V medzivojnovom období uchvátil najmocnejšieho diktátora na svete a ten povedal: “Трофи́м Дени́сович je najmúdrejší poľnohospodár na svete, ten vie všetko. Berte si z neho príklad, súdruhovia.” A súdruhovia si brali.

Sedliacky rozum vie viac o pestovaní pšenice ako všelijakí vedátori, hovorili si múdre hlavy v sovietskom politbyre. Ale volať Lysenka sedliakom je predsa len urážkou všetkých tých mozoľnatých roľníkov, ktorí vedeli, že hnojiť bez hnojiva sa nedá. Ha, hovorte to Lysenkovi. Keď bol pri moci, rušil celé vedecké odvetvia a miesto toho radšej zakladal pavedy, ktorým panstvo v najvyššom Soviete lepšie rozumelo.

Náš neohrozený hrdina mal v rukáve aj iné tromfy. Napríklad sa nazdával, že kravám sa zvýši dojivosť, ak im budú nalievať mlieko. Skrátka, niekde v jeho geniálnom mozgu sa spojili dva drôty a nová pokroková metóda bola na svete. Aj keď zlé jazyky si asi pomysleli do rukáva, že škoda mlieka… Hlavný jazdec na koni sovietskej vedy oplýval šialenými a fantastickými nápadmi, až sa niektoré historky ťažko veria. V skutočnosti mal aj pár úspechov. A nehynúcu lásku sovietskeho ľudu. A pripravené stránky v Pravde.

Čím tak Trofim učaroval Oceľovému Kobovi? Asi tým, že obaja boli burani z malých mestečiek, mali podobnú reč a obaja sa do agronómie rozumeli ako koza do voza. Keď Lysenko rečnil, nikto mu vlastne nerozumel, ale všetko znelo veľmi dobre a prešpekulovane. Získal ohromnú moc v sovietskej vede. Predseda tohto a tamtoho, Hrdina socialistickej práce, titul taký a taký. Akademik, na ktorého slovách museli visieť poprední  vedci a študenti po celé desaťročia.

A pritom to bol obyčajný diletant a priehľadý babrák. Však ho aj hneď odhalili. Ale povedať: “Počuj, Trofim Denisovič, však toto nemôže fungovať.” bolo čosi ako vypýtať si jednosmerný lístok smer Gulag. A veru tam aj nemálo biológov a genetikov putovalo. Lysenko mal pyšnú horúcu krv a podobal sa na svojho pána – mal na rukách veľa krvi. Odstavil ho až Chruščov, nie však katovou sekerou ako iných, ale pomaly a nenápadne. Lysenko až do svojej smrti v 1976-tom chodil do roboty, na poľnohospodára sa hral do úplného konca.

Viedol ústav genetiky, ale veľakrát dokázanú mendelovskú genetiku zavrhoval a uznával skôr jednoduchšiu mičurinskú verziu. Počas predsedania Akadémii poľnohospodárskych vied vymýšľal jednu bláznivejšiu teóriu od druhej. A mecenáš Stalin sa usmieval. V krajine s ohromnou plochou najlepšej zeme na svete, kde vidiečania vedia len obrábať polia, a kde v niekoľkých vlnách hynú od hladu po miliónoch, logiku nehľadajte.

Keby sa vás Stalin spýtal, o koľko zvýšite výnosy z úrody, určite by ste si dobre rozmysleli, či poviete 3 alebo 5 percent. Lysenko tresol len tak spakruky – desaťnásobne. Do piatich rokov, ako inak. Samozrejme, chudák “sedliak Turek” na Kaukaze živoril aj ďalej. Ale byrokracia má úžasnú moc, dokáže navravieť hladnému, že je sýty. Aspoň v Sovietskom zväze. Ale aj u nás sme mali po ňom pomenované ulice – napríklad pri najväčšej poľohospodárskej univerzite. Legenda hovorí, že dakde pri Vrábľoch si niekoľko dedkov-záhradkárov stále frfle pod fúzy – a predsa mal ten Trofim pravdu!

Nakoniec, predsa len založil jednu funkčnú vedu, alebo skôr sociologický úkaz. Lysenkizmom sa nazýva situácia, keď oficiálna moc ohýba fakty a výsledný nezmysel propaguje ako najpokrokovejšiu vec na svete. Alebo mení zjavné fakty tak, aby mu pasovali do vyfantazírovanej politickej stratégie. Ešte sa na svete nenašiel politik, ktorý by čas od čas k tomu nebol aspoň trošku náchylný. Každý v sebe nosíme maličkého Mini-Lysenka.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin