Tak ako vo vojenstve existuje pojem „prieskum bojom“, podobnú techniku používali kedysi aj prieskumníci, objavitelia, pionieri a vedci v neprebádaných končinách sveta. Prispeli tak ku vzniku vednej disciplíny, ktorá dnes musí zverstvo ochraňovať a v mnohých prípadoch už nemá žiadnu šancu, dokonca ani skladovať v ľade zopár posledných buniek.
Táto technika totiž spočívala v tom, že domov do civilizácie sa nosili väčšinou len kožuchy s dierami po brokoch statočného lovca-vedca. Ako napríklad legendárny kapitán Cook, ktorý nechal mlátiť tučniakov po hlave bakuľami, pretože nechceli zdochnúť na otravu kyjanidom.
Alebo taký barón Oskar Vojnich (pôvodom Srb, ale hlásia s k nemu aj Maďari). Preslávil sa výskumníckými cestami po Špicbergoch, v Malajzii, Barme, Siame (dnes Thajsko) alebo Bali. Vyzeral presne ako všetci ostatní doboví lordi Castlepoolovia – fešné biele podkolienky, ľanové šortky s pukmi, smiešna čiapka lovca motýľov a menší arzenál ručníc, guľovníc a brokovníc + hlúčik čiernych sluhov.
Práve na poslednom spomínanom ostrove si barón úspešne vypálil na jedného z posledných exemplárov miestneho tigra, najmenšieho z deviatich známych druhov pruhovaných miláčikov mafie. Na obrázku vidno ako jeho blahorodie odpočíva pri koristi. Ale aby sme ho len nehanili – nechal po sebe aj zopár hodnotných objaviteľských knižiek. Tomu chudákovi tigrovi však je asi jedno, že sa Oskar napokon odstrelil sám v päťdesiatke.
Tigre na Bali už neexistujú, posledného videli (rozumej zastrelili) v roku 1937, takže tie skutočne posledné sa mohli dožiť tak začiatku Studenej vojny na opačnom konci sveta. Podobný osud mal aj tiger na ostrove Jáva a čoskoro pribudnú aj tigre zo Sumatry. Pretože nielen bledé tváre zabíjajú veľkých dravcov, ale aj miestni domorodci – tí väčšinou zo strachu.
Za osud tigrov na Bali však môžu hlavne holandskí „športovci“, ktorí svojho času považovali lov na tigra za vzrušujúcu zábavku. Teda, hlavne, ak sa športovec obklopil po zuby ozbrojenou ochrankou. Priveľa nebezpečenstva škodí srande. Ale aj cisár Commodus v starovekom Ríme sa nechal volať Herkulom, zato že v aréne zakáľal tisíce exotických zdrogovaných dravcov, ktorí nemali šancu ho hoci aj škrabnúť.
Vyhynuté, Vyhynuté v divočine, Kriticky ohrozené, Ohrozené, Zraniteľné, Blízko ohrozenia, Zatiaľ neohrozené. Toto sú kategórie, ktoré nerozhrýza len rozpínavosť ľudských sídiel, následky priemyslu či poľnohospodárstva, ale aj jednoduché poľovačky, dodnes považované vybranou elitou lordov, zbohatlíkov a pošukov za bohumilú kratochvíľu.
Bizóny a zubry
V Amerike sa o zánik ohromnej populácie prériových bizónov postarala priamo vláda – zákonom z roku 1871 povoľujúcim absolútne vybytie tohto „chleba Indiánov“. Vlakové zájazdy nadšených Yankeeov ale nemali záujem o mäso, brali len kožušiny, rohy na hnojivo a kosti na gombíky do fešných kabátov z bobrých rodiniek. Miliónové stáda zredukovali ostrostrelci na 500 kusov. Predsa sa však našli Američania s opačným názorom a v chránených parkoch dnes možno opäť narátať až 300 tisíc bizónov.
To u nás je vo voľnej prírode „vysadených“ asi len desať zubrov. Žalostne máličko týchto úctyhodných tvorov, najväčších akí kedy u nás žili v poslednej dobe. Tieto jednu tonu vážiace hovädá však už u nás nenájdu pokoj. V Poľsku ich je asi 800. Posledného „ozajstného“ vraj osobne odpravilo jeho veličenstvo Matej Korvín, dobrý kráľ zo slovenských povestí a hajzeľ z kroník českých pánov.
Ľudská povaha ukrýva vo svojich záhyboch neskutočnú krutosť. Keď sa niekde objaví napríklad biely jeleň, tak na každého ochrancu pripadá asi 10 skupiniek nadržaných pytliakov. Väčšinou to býva tak, že nešťastného albína objavia bezhlavého (ako sa stalo v posledných rokoch v Anglicku alebo Škótsku). Na trofej stačí hlava.
Našťastie, na Slovensku si s týmto nemusíme lámať hlavu, keďže naši poľovíci sa domnievajú, že takáto zver so zhoršenou schopnosťou ukryť sa, je nevhodná na chov a musí sa odstreliť. Chápete tu logiku? Treba ho zastreliť, lebo inak by mohol zdochnúť. A my sa čudujeme, že v Rusku na olympiáde majú dva záchody v jednej kabínke.
Ono vôbec, žiť medzi tými všetkými stredoeurópskymi svojráznymi dedinkami, nie je pre divokú zver ľahké. Na Slovensku napríklad chránime rysy, ale keď prejdú za hranice do Maďarska, tak ich tamojší milovníci čerešňovice môžu smelo vypreprarovať vo svojich súkromných zbierkach na povale u starkej.
Najznámejším slovenským cestovateľom a poľovníkom po exotických trópoch tak ostáva Ľudo Ondrejov, ktorý síce nevystrčil päty z hotela Krym, kde pri dobrom červenom vínečku spísal všetky tie historky s hrochmi a papagájmi v Africkom zápisníku, ale zase sa dosť preslávil, že bol partizánom aj arizátorom naraz. Mačkovité šelmy nelovil.
