Veď vám to bol dakedy inakší svet ako teraz, keď každý iba pod nos hľadí a chmúri sa a trápi od svitu do mrku. Kedysi ľudia tak neskývražili, neumárali sa. Lepšie im potom trávilo. Vtedy ak si nevedel povedať dačo na žart, mohol si sa medzi ľuďmi ani neukázať. Všetci boli veselí, zhovorčiví, žartovní. No, to už tak priam nebude!
Voľakedy čeliadka nemenila tak ľahko pánov. Chudák nemá čo vrchnosť hnať od svojho prahu. Naveľa však už aj tých spodných omrzelo dívať sa na toľkú daromnú robotu. V panských domoch sa len hýrilo, chudák roľník si šiel ruky zodrať a kravičkám bedárov ubúdalo mlieka. Čím dlhšie nad tým tí všelijak premýšľali, tým viac ich to dopaľovalo. Až i tí najubitejší vytiahli na námestie.
(Dúfam, že podaktorým došlo, že ubehli presne 2 roky od Gorilích protestov, kde hŕstka neverných rozložila svoj šiator na ceste do Hlinovej krčmy pri soche dákeho národovca. Kredity tentokrát posielajte Paľovi Dobšinskému a Marke Ďuríčkovej. Takže kto ešte protestoval proti vláde okrem tých, čo šli k Hlinovi na pivo? Samí Slováci.)
Mladý kráľovič Dlhý nos, ktorého princezná s materou dali metlami vyšibať von z mesta. Mešec, z ktorého sa sypú dukáty, píšťalku, z ktorej sa postaví vojsko a teleportačný opasok však so sebou nemal.
Zo skusov vo svete sa vrátil kupecký syn Nebojsa. Keď druhým ľuďom pri rečiach o gorilách vstávali vlasy dupkom, on len čo o tom počul, hneď to vyhľadal, všetko mu bolo jedno, či o polnoci, či pusté zámky, kostnice, krížne cesty, kde si ľudia ukazovali, že máta. Či si budeme navrávať – starý slovenský odklínač pannien a priateľ Kráľa vtákov. S ľavicovým prejavom, ktorým zaraz odfrkol dve z troch hláv zlému drakovi.
Popolvárov s hnusnou tvárou prišlo viac. Podaktorí mali pásky na rukávoch a v gambách omáľali staré špaky. Popolvári sú stará rasa – hniliaci zaváľaní, ufúľaní, len sa v popole váľajú. Nedbajú na ostatných, ktorí sa jednostaj fintia, až to za nimi hviždí. Popolvári sa väčšinou hodia len stráženie ovsa, ale dnes je Nová doba, dnes majú reflexné vesty organizátorov masových podujatí. Aj na týchto doľahli nové časy, nie je nikto, kto by im nadvihol čiapku, aby spod nej vypadlo jabĺčko, zlatý prsteň na motúzku a šatka a všetci sa čudovali, čo vyvstalo z toho neduha. Títo polvári sa neobriadia do zlatých šiat, nevysadnú na zlatého tátoša, ani kráľovu dcéru im nedajú vďačne za ženu. Jediné, čo sa dá o nich povedať, že žijú podnes, ak nepomreli. Ale keďže v Bratislave sú tuhšie zimy od iných, možno už aj pomreli.
I Šurienku by sme v dave našli. To je to chlapčisko, čo si ukradol starý dedo, potom ako sa dopálil, keď sa z neho stará dedová vysmievala, že ona má na všetko súce dievčatko Atalienku a dedo nemal nikoho. Ale Šurienka sa nevedel v žiadnych fígľoch vycibriť, na nič nebol súci. Len ho slzy zalievali, keď stará začala dudrať. Neborák, čo sa nikdy nič nenaučil a vždy vyfasoval tu najhoršiu robotu (typu vytrhaj do zajtra hentú horu do posledého korienka) teda protestoval proti gorilám, lebo kdesi v kútiku duše cítil, že chlpatí hominoidovci z Afriky šliapu po jeho šťastí, aj keď nevedel ako.
Neprávosť od pánov cítil aj veľmi chudobý kováč. Voľakedy sa aj dobre mal (zlatí komunisti), ale čože, keď sa mu remeslo zaseklo. Prišli zlé časy, žena a drobné deti len mravčali a jesť pýtali. Oželel sa kováč a poď! Za posledných sedem grajciarov mal vo vrecku povraz, že sa naň voľakde v hore obesí (táto rozprávka má našťastie dobrý koniec, i keď nevedno, či to bolo kvôli zapáleným prejavom rečníkov. Kováč nakoniec predal svoju utešenú dcérku Zlatovlásku čiernej paničke).
No a napokon, všelijakí divotvorní lovci, čo len divinou sa živia, chudobí rubári s posledým kúskom chleba v plátenej kapsičke a proroci Raci, šelma sedliaci, ktorí pri svojich hlúpych ženách prišli o všetko a Mahulieny, takmer určite stále Zlaté panny. Títo všetci stáli toho pamätného dňa v zime a prostestovali proti gorilám, zatiaľ čo tie si upíjali všelijakých dobrých nápojov s kamarátmi chasníkmi.
Opačný tábor, účastníci zjazdov SZM, potomkovia zamestnancov biskupského úradu za Vojtašáka, kŕmiči goríl, pasívni republikáni, tí ktorí nikdy nevytiahnu päty z domu, keď sa treba búriť – čiže Drvivá väčšina:
Starý človek, čo v chudobnom bydle žiali nad svojou psotou, ten čo robiť na svojho syna už nevládze, žobrať by mu bola hanba a zagazdovaného nemá nič. Len ten preukaz radového člena vládej strany ho hreje v kešeni.
Proti gorilám nič nemajú ani černokňažnáci, ale to poznáte, tí sú večne niekde sedem rokov na cestách a doma im len mladí sluhovia kefujú knihy (ja nič, tak to napísal majster Dobšinský). Aj keď vlastne tí dnešní černokňažníci už toľko neštudujú čarodejstvá a na všelijaké vyberané lakoty nepotrebujú čarový prútik, lebo živiť ich musia zo zákona ostatní.
Pekné a bohaté čarodejnice, že im niet páru a celom svete a pýtajú ich mnohí králi a páni, ale ony nechcú ísť ani za jedného, tie tiež ostali doma. Však gorily si k takým cestu nájdu inakadiaľ a nemusia sa schovávať kade ako mladý Gubčík.
Princezné Hrdopýšky sú skoro ako čarodejnice, ale z nich sa sa na konci rozprávky stávajú dobré, statočné a tiché panie. Samozrejme, po pár stranách textu rúbania šarkaních hláv a po nejakom tom osamotenom večeri, keď Jano Pecivál sám preberal prstami po píšťalke. Ani tie strigy, čo od vdovcov vedia na priadkách vydrankať ich mladé dcéry, sa k štrajkovaniu veľmi nemali.
Stará Ťapa, čo všeličoho znala, ale keď sa jej druhí na to spytovali, len riekla, že zabudla, aj od mlčania na tŕň vychudla, aj umrela. Posledná z várky, keď sa staré ženské obzerali len za tým mladým sympatickým ministrom vnútra, ktorého do politiky dostal Dubček a ktorý to tu všetko (pri všetkej skromnosti) založil.
Doma ostali a o gorily sa nestarali všelijakí súci šuhaji. Lebo tak to chodí – keď máte za otca samého pána kráľa, ani najmúdrejší ľudia z celej krajiny nevedia z mladých princov nič vykresať. Ani svetovládny rytier v zbroji, ktorý robí taký hrmot, že sa palác trasie, nedokáže lenivého moderného muža odtrhnúť od iPhonu, kde synovia navzájom vášnivo debatujú o tom, kto poťahuje nitky v sýrskej vojne. Dnešní mládenci už nebrúsia šable, aby sa vedeli vysekať hoci aj z pekla, nerobia kuše, aby vedeli zastreliť hoci aj čerta. Radúz a Ľudmila majú Android, takže tiež detto.
Pri Zlatej priadke sa zdržali aj siroty, ktorého nemajú už nikoho na svete, len v hospodárstve sa obracajú. Dievky krásne ako kvet, dobré ako med, tichučké ako muška a do roboty ako sršeň. Tie nemajú čas na iné ako sa s prácou mordovať. Po celom dni muklovania za pásom by ste aj vy len do kresla ku seriálu padli. No, dobre, možno sa na proteste také dve či tri šumné pracovité dievky pod pódiom zišli. Možo štyri. A možno šli len okolo z učenia alebo od Žida s hodvábnymi črievičkami a stužkami.
A čo na to gorily? Ďalej pijú zo zlatých čiaš, veselia sa, hýria a smejú sa na chudákoch, že nevedia z troch grošov vyžiť, hoci jede statočný človek by vedel hoc aj z jedného len žiť, jeden dávať do dôchodkového piliera a druhým prispievať na rodičovské príspevky omladiny v osadách. A žijú šťastne, až kým nepomrú, a aj keby – nahradia ich iné gorily.
