Už som myslel, že na to žetónové podujatie nezavítam, našťastie, konečne zaviedli platbu tvrdou menou za pivo – a bum, som tu okukovať novinky.
Vladimír Dzurillager. Vidíte ten obrázok hore? To je Slovenský národný pivovar, ktorý som ešte nepoznal (asi zato, že chlapci v krojoch došli zďaleka). Mohol som si vybrať bernolákovské, štúrovské alebo štefánikovské pivo… Vybral som si Dzurillager, podľa môjho obľúbeného brankára. Ale bokom názvy – nefiltrovaný nepasterizovaný ležiačik ušiel, bol docela chmeľový a aj horký. Konečne odznel trend so sypaním citrusových chmeľov do všetkého a na tomto Salóne piva som pil oveľa menej ovocných príchutí. Veľké plus.
Parom – Debakel. Haha, hovorím, že citrusové pivá už neboli a hneď ďalšie bolo pšeničné s červeným pomarančom… a kvetinami :p. No, pretrpel som to aj preto, že pivo bolo vlastne výborné, tuším som prišiel dobre naladený a piť produkty z kvetinových záhonov mi prišlo zaujímavé. Opýtal som sa človeka za pultom Paromu, či pozná aj pivo Perún… nepoznal, tak sa diskusia ďalej nerozvíjala.
Flámm, desiatka (asi). Konečne ďalší pivovar, ktorý som nepoznal. Flámm, z Rajeckých Teplíc, oficiálne mal vzniknúť až mesiac po Salóne. Úplna novinka. Doniesli si aj mašinku BeerJet, ktorá vie načapovať šesť pív naraz. Je to dobré na nejaký fotbal, ale ľudské rúčky predsa len taký vynález nenahradí, keďže aj penu treba potom ešte ručne dorobiť :P. O tomto pivku mi bolo povedané, že je ľahké letné… a aj bolo. Oddychové. Som v pokušení vyhlásiť ho za pivo festivalu, pretože, ehm, som ho dostal zadarmo :). To je veľká vec. Keď som po príchode na Salón pozrel na prvú ceduľu, hneď ma tam vystrašila cena 2 eurá za deci piva. Našťastie, väčšina stála euro za deci (čo je stále dosť), ale nakoniec tam boli aj lacnejšie pivká – a vôbec nie zlé. A nové pivovary by si mali robiť reklamu medzi užívateľmi.
Pivovar u Ábela – pšeničný Cajch. Ďalší pivovar, s ktorým som ešte nemal česť. Na obrázkoch vyzerá podnik výborne, akurát je na bratislavských Vinohradoch, čo je pre mňa trochu od ruky. Dal som si u nich rovno dve pivká – štandardnú IPA a na obrázku je Cajch, nie veľmi násilná pšenica, Celkom vyrovnané pivko s príjemnou vôňou pre milovníkov pšeničných pív.
Maryensztadt – Grodziszkie pivo. Začína to byť zaujímavé. Rozhodne najpodivnejšie pivko, čo mal. Vraj stredoveké z dubového sudu. Na prvý pohľad bledučké až ide z toho strach. Žiadna sila sa v ňom neskrýva a názov pivovaru či piva si nikto nedokáže zapamätať ani na päť pokusov. Jediné, čo som z tohto poľského bohatého portfólia vyrozumela bola Czeska Desitka :). No ale späť ku Grodziszkiemu – pozoruhodne slané a údené pivo. Ako by sa do toho asi namáčali chipsy? Zaujímavé.
Lagunitas he Waldos‘ Special Ale. Ďalšie prekvapenie od amerického pivovaru Lagunitas. 25-stupňové pivo (na stránku pivovaru môžete až od 21 rokov!), čiže skoro 12 % alkoholu… ale podľa napitia by som to vôbec nepovedal. Alkohol kompletne skrytý v množstve chutí a aj tento Ale mi prišiel trochu slaný. Absolútne zvládnuté silné pivo a ešte naviac originálne. Poprosil som slečnu, či si môžem pivko odfotiť, tak sa celá napriahla, aby sa tiež zmestila do záberu :p. Lagunitas pivá nepoznám, ale zdá sa, že stoja za objavovanie.
Baťák – Viedenský ležiak dvanástka. Partizánsky pivovar si u mňa urobil očko veľmi priaznivou cenou – pýtal iba 50 centov tam, kde ostatní pýtali euro. A pivo bolo skvelé! Viac klasické než nezvyčajné, dobrá plnosť aj horkosť, ak by som mal piť celý večer len jedno pivo, asi by som volil toto.
Hops – Cajgel. Prvý peržalský pivovar… viac si ani nepamätám, len že pivo sa volalo Cajgel. Nech mi je odpustené, nemal som tužku ani papier a po tých pivkách si už človek slabšie pamätá :). Ale hádam pôjdem okolo tohto podniku, keď budem náhodou v Petržalke.
