Sokratova smrť

Sokrates bol slobodný občan Atén a preto si spôsob svojej popravy mohol slobodne zvoliť. Bol to výdobytok prvej demokracie na svete. Vybral si bolehlav, mrkvovitú bylinu, ktorá paralyzuje svaly (vrátane močáku), až sa ľudia aj zvieratá udusia. V starovekom Grécku bežný spôsob odchodu do Hádovej ríše.

Filozof mal dosť času pripraviť sa. K poprave síce malo dôjsť okamžite po rozsudku, ale museli počkať na akési obrady a návrat jednej lode, ktorú búrka na mesiac zahnala na more. Za mesiac čakania Sokrates vytvoril najlepšie dialógy a najviac sa mu vyjasnila myseľ – už mu bolo jasné o čom to tu celé je. Zo životom sa spokojne rozžehnal a neremcal ako tí spoluväzni, čo trieskali do mreží a zavýjali, že človek sa pred popravou nemôže ani poriadne vyspať, keď sa mu pred celou presúša stádo brblajúcich filozofov.

Po rozlúčke s blízkymi (zahŕňajúcimi niekoľkostranové mnohovýznamové filozofické myšlienky) vstúpil žalárnik s pohárom bolehlavu a vyjadril Sokratovi sympatie. Bolo mu ľúto, že to takto dopadlo. Sokrata občania odsúdili v podstate ani nie za to, za čo ho miestni Ľubošovia Blahovia obvinili (bezbožnosť a kazenie mládeže), ale bol to politický proces – Atény prehrali 30-ročnú vojnu a uprostred rozkladu a depresie bolo treba na niekoho to zvaliť. Medzi žalobcami bol napr. aj jeden stratég, čo prešiel dôležitú bitku, takže je dosť jasné, že sa pri hľadaní vinníkov súčasného stavu dosť natrápili.

Sokrates bez vzrušenia obrátil bolehlav do seba a začal sa prechádzať po cele (aby sa jed rýchlejšie dostal do tela, ako mu poradil žalárnik). Postupne Sokrata štípal žalárnik do nôh (nič necítil) a vyššie. A tesne na konci vyslovil Sokrates svoju poslednú vetu – a na dva a pol tisíca rokov spôsobil ďalším filozofom veľa trápenia a hašterenia. Jeho posledné slová boli:

„Kritón, Asklépiovi dlhujeme kohúta – nezabudni za neho zaplatiť.“

Kritón bol Sokratov dobrý priateľ. Asklépius bol grécky boh medicíny a uzdravovania sa. Len pre poriadok sa pristavíme pri Asklépiovi. Pôvodne sa tento syn boha Apolóna a smrteľnej princeznej Korony volal Hepius, ale premenovali ho po kráľovi, ktorému tento mytologický medik vyliečil zrak. Asklépius bol síce smrteľný argonaut, ale keďže liečil lepšie ako jeho otec Apolón, bol vyzdvihnutý do božského panteónu (čo sa v Grécku stávalo často). Mal niekoľko dcér – napr. aj Hygienu (vidíte ako vznikajú lekárske termíny). Asklépia nakoniec zrazil naspäť do prachu sám Zeus – prekážalo mu, že Asklépius každého vyliečil, nikto neumieral a ľudstvo sa množilo. Tu vidíme, že téma preľudnenia vŕtala Grékom v hlave už v čase, keď na celej planéte žilo cca dokopy 150 miliónov ľudí.

Ako sa teda dajú vyložiť Sokratove posledné slová?

  • Podľa Platóna (v skratke) Asklepius vyliečil Sokratovu dušu od tela, pretože konečne získal nadhľad a jeho duša sa vrátila k svojej prirodzenosti. Platón bol, samozrejme, posadnutý komplikovanými teóriami o duši a čo sa týka Sokrata, nedá sa mu veriť ani slovo. Síce zapísal 95 percent Sokratových myšlienok, ale svojho učiteľa často používal, aby hlásal jeho (Platónove) idey, nie tie svoje, ktoré boli iné.
  • Podľa Nietzsche sa Sokrates skrátka oslobodil od choroby života. Podľa tohto nemeckého selfmademana je život choroba a smrť je liek. Čiže celý život sme chorí a náš život získa cenu, až keď sa nám z neho podarí dostať.
  • Mytologická verzia hovorí, že Sokrates bol darom bohov ľudstvu, aby ho vyliečil z jeho slepoty. Veď o ňom už ako o mladíkovi veštica z Delf vyhlásila, že niet múdrejšieho človeka na svete ako Sokrates – toho to potom privádzalo často do pomykova a celý život hlásal, že vie, že nič nevie a že jeho múdrosť spočíva možno len v tom. A Smrťou Sokrata sa jeho dar nakoniec naplno vlial do ľudského vedenia.
  • Cynická verzia hovorí, že Sokrates (ktorý hlásal monoteizmus), tak nejak v kútiku duše skrátka veril klasickému gréckemu systému mnohobožstva a len si chcel nechať zadné vrátka a ochrániť svoju rodinu.
  • Klasický historický prístup nám vraví, že Sokrates bol skrátka celoživotný vtipkár a jeho posledné slová boli jeho posledným žartom. Tejto teórii som najviac náchylný veriť, pretože Sokrates naozaj celý život všetkých naokolo podpichoval a trúsil nevinné žartíky. Jeho humor bol dobrácky a nikdy nikoho neurážal či netroloval. Keď na neho žena vrieskala alebo mu vyliala na hlavu nočník, len sa stoicky usmieval. Na druhú stranu, zhromaždenie, ktoré Sokrata odsúdilo na smrť,  si možno si myslelo niečo iné. Vie sa, že Sokrata neznášali najmä tí, čo ho nepoznali. Aristofanes napísal na účet Sokrata dehonestujúcu útočnú hru (ešte predtým než sa stretli osobne), kde ho opísal ako arogantného sofistu. Ale Sokrates sa neurazil, vzal to športovo a s humorom – a s Aristofanom sa nakoniec spriatelil. Takže jeho posledné slová môžu byť jemný vtip – Sokrates, monoteista 400 rokov pred Ježišom z Nazaretu, si robí srandu keď so zlyhávajúcimi pľúcami chce obetovať pohanskému bôžikovi.

O posledných Sokratových slovách sú napísané tony textu. Mnohé rozoberajú aj gramatiku (napr. môj preklad nemusí byť správny) a ľudia sa hádajú, či Sokrates povedal „nezabudni na to“ „nezanedbaj to“ a pod. Šup do Googla.

Na záver prosba pre pracovníkov Google Translatoru: neprekladajte stále slovo cock ako penis. Ťažko sa píšu potom články o Sokratovej smrti. Ďakujem

O autorovi Zobraziť všetky články

admin