Na základnej škole sme v lyrickom opise jeseň opisovali vždy ako sa oberajú jabĺčka a na zemi sa krásne červenajú listy. Pravdou je, že jeseň, to je hlavne to známe „chčije a chčije“. Na nitrianskom amfíku tentokrát s vencom havajských kvetov.
Je streda, deň keď je na univerzite najviac študentov, a na shmu.sk svieti informácia, že v Nitre neprší. Lenže prší. Kvapká, leje, padá to zvrchu na niekoľkotisícový dav, ktorý sa chce baviť. Tí mladší sú v pohode, ale čo my, starci? Open air v takýchto podmienkach už nejednému zarobil na reumu. Veteráni teda radšej zalezú pod striešku v neďalekej krčme. Nech mladí naberú vodu za golier.
V skutočnosti to ale asi bolo tak, že jednému metrológovi sa kýchlo a na radare sa im z ničoho nič objavila invázna flotila vzducholodí, takže predpoveď bola menej presná „ako zvyčajne“.
Pritom zrovna tento ročník nitrianskeho UKF Októberfestu bol dosť vynovený – prvý raz nebol pred internátom pod Zoborom, ale priamo na inak málo využívanom amfiteátri. Neformálne oblečený pán primátor mesta (kandidát vied) sľúbil verejne, že školy budú môcť využívať amfík, kedy chcú. Pár povzbudivých slov utrúsil aj pán rektor UKF (kandidát vied).
Line-up kapiel bola klasika, na ktorú sú všetci zvyknutí. Keďže vstup je zadarmo, nikto nikoho nebuzeruje, tak sa ani nikto nesťažuje. Srdcom Októberfestu je vždy formácia Chiki liki tu-a, ktorá tu hrala asi viackrát ako má podujatie ročníkov. Jedného dňa možno títo chlapci z východu neprídu a vtedy sa zruší univerzitný Októberfest a mesiac október sa vyčiarkne z kalendára. Hlavným headlinerom bol domáci Bijouterrier, klavírna lekcia uplynulého leta.
